Terapeutka Ballová: Niektorí klienti sú tak hlboko zranení, že ich bolí aj môj pohľad

27. dec 2021 o 15:24  I Platený obsah

Slováci sa pri terapii správajú inak ako iné národy.

Terapeutka IVANA BALLOVÁ hovorí, že hoci ako spoločnosť prosperujeme, ešte nikdy sme nekonzumovali toľko antidepresív a liekov proti úzkosti ako dnes. V chorom a nezrelom svete nám chýba bezpečie, že sa môžeme prejaviť takí, akí naozaj sme, niekedy aj neúspešní, nevýkonní, stratení.

Dostať sa do bodu, keď sa prestávame hanbiť a začíname sa starať o vlastné potreby, pomáha klientom v ordinácii, ktorú má v útulnom dvore ochránenom pred hlukom a zhonom pulzujúcej Prahy. A keď sú veľmi úzkostní a cítia sa príliš exponovaní, keď sedia oproti nej, využíva na terapiu les.

Často pracuje po anglicky, pretože jej klientmi sú aj cudzinci. Rozumie im. Pred tým, ako prišla do Prahy, žila niekoľko rokov v Luxembursku, kde jej manžel pracoval v Európskej komisii.

Čo ľudí, ktorí žijú v inej krajine, najviac trápi?

Často sa stretávam s problematikou vykorenenia. Miesto, kam prišli, je pre nich neznáme, nanovo si v ňom musia všetko budovať a nanovo si v ňom vytvárať vzťahy. Ak ich teda nechcú mať len virtuálne, ale skutočné.

Čo pomohlo novú situáciu zvládnuť vám, keď ste začali žiť v Luxembursku?

Prvé roky som bola na materskej dovolenke. Zaplo sa u mňa orientačno-pátracie správanie. To ja mám – vykuknem ako surikata a začnem zisťovať, čo je okolo mňa. Na našej ulici vtedy bývalo veľa Luxemburčanov, viac ako cudzincov, a ja som bola hladná po tom, aby som sa s nimi zoznámila. Keď prešlo auto a v ňom nejaký sused, so zápalom som mu kývala.

Zajímavost :  Slovensko budú na MS U20 reprezentovať traja synovia majstrov sveta

Snažila som sa o každý kontakt a pamätám si, že sa mi potom aj trochu vyhýbali. Niektorí zas boli veľmi ústretoví a doteraz sa o seba zaujímame.

Ale bolo to dosť osamelé obdobie – hoci sa manžel snažil tráviť čo najviac času s nami. Na jednom zábere google maps street view som na ihrisku sama mamička so svojimi deťmi a na okolitých uliciach nie je živej duše.

Súvisiaci článok Fotograf Robert Vano: Zviazali ma a zavreli do pivnice. Zachránilo ma to pred najhorším Čítajte 

Mali Slováci v Luxembursku niečo v prežívaní takejto situácie spoločné? Bolo pre nich niečo špecifické?

Môžem povedať, ako som to prežívala ja. Objavovalo sa to v dvoch rovinách. Jedna bola osobná a druhá profesionálna.

Na tej osobnej to bolo skôr úsmevné, keď deti chodili zo škôlky domov a pýtali sa ma: Mami, akého slávneho športovca máme? Koho slávneho máme zo Slovenska? Spolužiaci sa totiž medzi sebou vychvaľovali: Ja som zo štátu, kde hrá Messi. Zdalo sa mi, že majú pocit, že sú občanmi druhej kategórie.

Zajímavost :  Šindelář z Člověka v tísni: Afghánci se snaží přežít zimu, zemi hrozí humanitární katastrofa

A vy ste sa s niečím takým stretli v práci?

Do Luxemburgu som prišla pred 14 rokmi. Pomerne rýchlo som sa stala členkou Société luxembourgeoise de psychologie, teda Spoločnosti psychológov v Luxembursku. Ich stretnutia boli v luxemburčine, prípadne v nemčine. Keď som však chcela poukázať na to, ako k psychoterapii pristupujeme my na Slovensku alebo v Česku, nikto veľmi nemal záujem ma vypočuť.

Pritom vtedy sa v Luxembursku pristupovalo k terapii, ako keby bola na rovnakej úrovni ako masáž či ezoterika. Zákony, ktoré s ňou súviseli, sa len plánovali tvoriť Naše zákony už vtedy fungovali dobre, ale mne akoby dávali najavo: čo nám ty môžeš povedať?

To, že terapia je na úrovni masáže a ezoteriky, to tak vnímali klienti alebo zákonodarcovia?

Zákonodarcovia. Ani širšia verejnosť nepoznala rozdiel medzi psychoterapiou a napríklad sophrológiou (cvičenia na takzvané čistenie mysle, pozn. red.), ktorá tam bola vtedy veľmi populárna. To bol jeden z dôvodov, prečo som s dánskou kolegyňou Elisabeth Willovou založila asociáciu pre gestalt psychoterapiu. Robili sme, a doteraz robíme, osvetu ohľadom psychoterapie – a čo konkrétne ponúka gestalt prístup. Asociácia funguje ďalej a ja prispievam z Prahy.

To znie, ako keby boli vtedy v Luxembursku sto rokov za opicami, nie?

Tak trošku boli, ale už sa to veľmi zlepšilo. Keď upravili legislatívu, nástup psychoterapie bol priam raketový.

Zajímavost :  Zrušení předkupního práva mělo usnadnit prodej nemovitostí. Úprava zákona ale...

Keď ste si otvorili prax, chodili k vám Slováci či skôr ľudia iných národností?

Skôr iných národností.

Pretože Slováci sa ešte stále hanbia na terapiu chodiť?

Do istej miery áno. Bolo to však aj tým, že som bola z rovnakej komunity ako oni a v tej komunite nás bolo len pár desiatok. Nie je veľmi vhodné chodiť k niekomu, kto je jedným z nich. Česi a Slováci využívali skôr iné možnosti. Ja som sa s nimi stretávala skôr online, kde miesto pobytu nerozhodovalo, vďaka tejto možno mi ich veľa pribudlo.

Sú Slováci inými klientmi ako klienti zo západnej Európy?

Sú. Je všeobecne známy problém, že Slováci majú menej sebavedomia.

Celý článek zde |