Výber šéfredaktorky: Veliteľ Fico si buduje armádu chaosu

Zrazu už aj vandalizmus a hulvátstvo môžu byť interpretované ako boj za slobodu.

Milé čitateľky, milí čitatelia,

plánujú si bezrúškové výjazdy do obchodov, ako to robia chuligáni pred futbalovými zápasmi. Ich plány sú pomerne jednoduché. Chcú na seba strhnúť pozornosť a zbierať rukojemníkov. A rukojemníkom sa stane každý, kto v momente ich príchodu nakupuje alebo pracuje v obchode, ktorý si vyhliadli.

Ich pasívna a občas aj aktívna agresia sa plaví regálmi a je to jedno, či odvrátime hlavy. Čas im praje, lebo zrazu aj vandalizmus aj hulvátstvo môžu byť interpretované ako boj za slobodu. Revolta proti štátu. Za nejaké práva, ktoré vlastne ani nevedia definovať, lebo právo ohrozovať zdravie spoluobčanov neexistuje.

Kdekoľvek, v mestskej hromadnej doprave, v nemocnici, v obchodoch alebo aj v reštaurácii, môžeme byť vystavení svojvôli týchto ľudí a ich interpretácii slobody.

Bagatelizujú tak skutočné boje a skutočné protesty. Cítia nad sebou ochrannú ruku Roberta Fica a fašistov z parlamentu. Týmto ľuďom v žiadnom prípade nejde o argumenty alebo o debatu. Oni sú naozaj vojakmi armády chaosu, ktorej v súčasnosti velí Fico.

Ak by bol pri moci, týchto ľudí by opisoval nelichotivými slovami a vysvetľoval by, že sú platení cudzou silou. Napriek tomu, že podobné vyhlásenia sú politicky nielen nešikovné, ale aj nebezpečné.

Ocitli sme sa v situácii, keď aj ľudia, ktorí sú proti tvrdším policajným zásahom, očakávajú od polície, že bude chrániť demokratické inštitúcie, majetok a zdravie ľudí. Alebo aj vlastných členov, keďže sa im tento gang vyhrážal smrťou.

Zajímavost :  Nová mutace koronaviru vyplašila investory. Akcie a kryptoměny padají

Môj kolega Roman Cuprik sa pozrel na to, kto sú novodobí „partizáni“, čo ich vlastne spája okrem presvedčenia, že teraz je ten správny čas nebyť sám frustrovaný, ale frustrovať aj ostatných svojím bojom za pokrivenú interpretáciu slobody.

Čítajte: Označili sa za partizánsku skupinu. Kto sú ľudia, ktorí vyčíňajú v obchodoch

Tisíce príbehov o Žbirkovi

Prečítala som si mnoho spomienok, v ktorých sa objavoval Miroslav Žbirka. Ľudia ho oslovujú familiárne: Meky. Akoby chodil k tisíckam ľudí na pravidelný nedeľný čaj ako správny anglický gentleman. A asi aj chodil.

Visel na stenách v panelákových detských izbách a spieval o múroch lásky a bielom kvete ktorý pôvodne mal byť čierny. Na chvíľu sa mi zdalo, že každý má svojho Mira Žbirku a na chvíľu sú všetci jedna smútiaca rodina.

Tie príbehy na sociálnych sieťach majú niečo spoločné. Sú slušné, prívetivé a vtipné. Lebo Žbirka bol taký. Pochopil, že ľudia ho dopĺňajú, lebo vďaka ich pozornosti môže tvoriť trvalé veci. Pochopil, že sú jeho obecenstvom, ktoré sa po koncerte nerozchádza, ale sprevádza ho domov, prizerá sa na ulici alebo aj v električke.

Aj ja s ním mám svoj novinársky príbeh. Z čias, keď som ešte len chcela byť novinárkou. Praxovala som v malých okresných novinách v mestečku, ktoré ani nemalo poriadne námestie a jeho kultúrny dom vôbec nepôsobil kultúrne. Predsa tam prišiel Miro Žbirka.

Keď som sa opýtala šéfredaktorky, či s ním môžem urobiť rozhovor, povedala mi, že určite nie. Odmietne ťa. Si len študentka. Po koncerte som sedela pred jeho šatňou. Zjavil sa vo dverách. Bol unavený. Odpovedal na všetky moje otázky. Neprevracal očami a nedával mi jednoslovné odpovede. Aj keď dnes už viem, že tie moje otázky by si také zaslúžili.

Zajímavost :  Vojtěch navrhne vyhlášení nouzového stavu, do nemocnic by mohli nastoupit medici

Pred pár rokmi, keď sa posielali vianočné priania, tak som mu o tom stretnutí napísala. A on mi odpísal: „Som veľmi rád, že máte na mňa takúto spomienku.“

Presne tak, ako by bol aj dnes rád, že krajina na neho má tieto spomienky.

Moja kolegyňa Kristína Kúdelová si tiež spísala svoje spomienky. Urobila to spôsobom, aby to bolo najmä o Mirovi Žbirkovi.

Čítajte: Nie som sama, kto by Mekyho v tejto chvíli potreboval cítiť nablízku

Nekalkuluj s možnosťou, že to nevyjde

Robert Vano utiekol z povinnej vojny, odsúdili ho za vlastizradu a zbavili ho občianstva. Ako emigrant chvíľu neexistoval. Potom mu v Taliansku vydali nové doklady bez mäkčeňa, lebo Vanno znelo taliansky. Potom sa v Amerike znovu narodil, aby sa dostal na okraj priepasti a aj stade sa vrátil.

„Otec mi doma hovorieval, že život je ťažký a že človek musí tvrdo pracovať, aby sa presadil. A tam mi pani šéfka z kaderníctva povedala: To je metóda z čias Márie Terézie, to dnes už nefunguje. V Amerike musíte začať na vrchole – a zostať tam,“ hovorí Vano, medzinárodne uznávaný fotograf, v rozhovore s Kristínou Kúdelovou.

Ten rozhovor nie je len o fotení, vlastne vôbec nie. Fotograf hovorí o svojej rodine, o negativizme Slovákov, o drogách, o zlomenom srdci a o sláve.

Zajímavost :  Exportéři: Vývoz z ČR bude letos rekordních 3,8 bilionu, ale bilance záporná

Čítajte: Fotograf Robert Vano: Zviazali ma a zavreli do pivnice. Zachránilo ma to pred najhorším

Sponzorovali aj Harabina

Môj kolega Tomáš Vašuta z Indexu rád vyhľadáva zaujímavé príbehy firiem, ktoré kedysi boli úspešné a potom sa postupne rozpadli. Lenže príbeh firmy Transmedic Slovakia je priam záhadný, keďže tento dodávateľ liekov z Banskej Bystrice sa zo zoznamu najúspešnejších firiem vo svojom odvetví prepadol v priebehu roka do krachu.

Z príbehu firmy, ktorej majetok sa aktuálne rozpredáva, sa vynárajú aj mená Štefana Harabina či Františka Hodorovského.

„Nie je bežné, že sa firma, ktorá za skončený rok vykáže zisk, posiela do konkurzu. Aj zloženie dlžníkov a ďalšie okolnosti poukazujú na to, že nešlo o štandardný krach,“ píše Vašuta.

Čítajte: Sponzorovali Harabina, skrachovali a dnes rozpredávajú ich majetok

Ďakujem, že nás čítate.

Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME

Celý článek zde | Podnikání za 500 Kč ? – ANO