Ekonomický rast je nepriateľom mieru a života (názor Nicolasa Girouxa)

Nicolas Giroux je aktivista a spoluzakladateľ komunitnej organizácie Bystro, ktorá funguje na princípoch bezrastu.

V súčasnej geopolitickej logike si krajiny zabezpečujú moc a vplyv na medzinárodnej scéne predovšetkým ekonomickým rastom. Nepatríte do klubu G20, ak nemáte silnú ekonomiku. Bez rastu nie je možné rozvíjať zbrojársky priemysel, ktorý zabezpečuje ochranu proti potenciálnym nepriateľom, ale ani moc priamo alebo nepriamo zmeniť politiku a ekonomiku ostatných krajín v prospech vlastnej krajiny.

Bezrast, hnutie za ochranu prírody a človeka, ktoré je čoraz populárnejšie u ľavicových aktivistov, akademikov a environmentalistov, tak stojí pred dilemou: ako bez rastu zabezpečiť vlastnú ochranu proti krajinám, ktoré budú stále chcieť expandovať?

Útok Ruska na Ukrajinu nám pripomenul, že bezrast musí zakomponovať odpoveď na túto otázku do svojho konceptuálneho rámca. Perspektíva návratu Donalda Trumpa a jeho skepticizmu voči NATO núti Európanov rozmýšľať nad emancipáciou od tohto nespoľahlivého „priateľa“.

Bezrast má korene v antimilitarizme a pacifizme a doteraz sa touto otázkou príliš nezaoberal. To sa však postupne mení. Podľa niektorých autorov dokonca môže byť postupný prechod na bezrastovú ekonomiku v najlepšom strategickom záujme Európskej únie.

Imperatív rastu a pud smrti

Globálny rast vo svojej socialistickej alebo kapitalistickej podobe priviedol ľudstvo na pokraj kolapsu. Podľa niektorých názorov sa kolaps už začal, akurát si to ešte neuvedomujeme. Šieste masové vymieranie druhov sa zrýchľuje, a nedá sa vylúčiť, že by mohlo byť posledné. Je veľmi malo pravdepodobné, že uhlíkovú neutralitu dosiahneme do roku 2050.

Nové vyzbrojovanie krajín po celom svete značí skôr to, že sa pripravujeme na éru vojen, ktoré sú sami o sebe klimatickými bombami. Boj o prístup k prírodným zdrojov bol, je, a čoraz častejšie aj bude jedným z hlavných impulzov vypuknutia ozbrojenej vojny. Aj vojny na Ukrajine a v Gazezodpovedajú tejto logike.

Imperatív vojny totiž umožňuje mimoriadne technologické „pokroky“ a inovácie, ktoré majú zabezpečovať prevahu na bojisku. Rozvinuté technológie si po vojne nájdu civilné využitie a ako inovácie umožňujú ekonomický rast.

Slávny ekonóm Joseph Alois Schumpeter nazýval proces inovácie a technického pokroku „kreatívna deštrukcia“. Tieto technológie sú síce použité inak, no stále robia to, prečo boli vyvinuté: ničia. Ničia niekedy inak, niekedy menej, niekedy nepriamo, ale ničia.

Vo svete, kde sú dostupné a použiteľné prírodné zdroje čoraz vzácnejšie, chcieť stále rast znamená záruku zvýšenia napätia medzi krajinami a ľudskými spoločnosťami, a nevyhnutne vedie k vypuknutiu ďalších vojen. Rast je jednoznačne nepriateľom mieru a života.

Exportované pohromy

Európska únia sa už napríklad pripravuje na to, aby sa zásobovanie lítiom, ktoré je kľúčovou surovinou pre prechod na zelenú ekonomiku, do roku 2030 znásobilo dvadsaťkrát. Časť ťažby by chcela mať priamo v Európe.

Ako však uvádza Haagske centrum strategických štúdií, očakáva sa odpor pôvodného obyvateľstva kvôli „environmentálnym a sociálnym problémom v súvislosti s ťažbou lítia, ako tlak na vodné zdroje, ničenie prírody, znečistenie, zaberanie pôdy“. Nepriatelia zeleného pokroku už boli úspešní v boji proti bani Jadar v Srbsku, ktorá „mohla byť jednou z najväčších baní na svete“.

Ale to nič. Pohroma ťažby sa dá jednoducho exportovať. EÚ úspešne presvedčila nového čilského prezidenta Gabriela Borica, aby jej predal čilské lítium na základe novej obchodnej dohody medzi EÚ a Čile. Sľubuje si od nej, že spustí nový cyklus ekonomického rastu v Čile.

Avšak táto dohoda bude prinášať úžitok len bohatým ľuďom a ich energeticky náročnému životnému štýlu. Ostatní zostanú chudobní a v dôsledku tejto dohody budú znášať environmentálny a sociálny úpadok.

Bezrast ako záchranná brzda

Bezrast tak prináša nielen morálne riešenie, ale v mnohých ohľadoch je aj strategicky zaujímavý. Najskôr si treba pripomenúť jednu vec: nie je otázka, či sa ekonomický rast skonči, ale kedy sa tak stane.

Už dlho pozorujeme rastúce hraničné náklady ťažby prírodných zdrojov a výroby produktov. Príde čas, keď budú náklady na ťažbu a výrobu environmentálne, sociálne a napokon aj ekonomicky také vysoké, že nebude zaujímavé tieto aktivity podporovať.

Bohatí si začali uvedomovať, že je darmo byť bohatý v environmentálne a sociálne zdevastovanej planéte. Niektorí začali s nákupom pozemkov v škandinávskych krajinách, kde by klíma mala ostať v budúcnosti ako-tak vhodná na život.

Iní kupujú celé ostrovy s high-tech infraštruktúrou na prežitie v prípade globálneho kolapsu. Niektorí menej cynickí a egoistickí vyzývajú štáty, aby ich viac zdaňovalia socio-ekonomické nerovnosti by sa tak znížili.

Namiesto iluzórneho úteku, ktorý si môžu dovoliť len bohatí, je tak lepšie riadiť koniec rastu cez postupný demokratický proces, nie strpieť ho cez bolestivý ekologický kolaps. Dobre a demokraticky riadený koniec rastu by neznamenal koniec pokroku v oblastiach, ktoré považujeme za dôležité.

Rozvíjať napríklad nízke a zelené technológie je možné súčasne so znížením celkového rastu. To automaticky povedie k zníženiu tlaku na ťažbu prírodných zdrojov, a tým sa zníži aj pravdepodobnosti budúcich konfliktov súvisiace s nimi.

Ako ušetriť na zbrojení

Keďže rast úzko súvisí s rastom emisií oxidu uhličitého, pravdepodobnosť dosiahnutia uhlíkovej neutrality by bola s bezrastom oveľa väčšia. Katastrofálne následky súvisiace s klimatickými zmenami, pred ktorými nás roky varujú vedci, by mohli byť pravdepodobne oveľa zvládnuteľnejšie. Pokles teploty o každú desatinu stupňa Celzia môže doslova zachrániť život tisícom až miliónom ľudí.

Menšia spotreba importovaných surovín a produktov by zároveň znížila závislosť EÚ od zdrojov autokratických krajín ako Rusko a Čina, čo by oslabilo ich možnosti ekonomicky ju vydierať. Bohužiaľ, ostatné mocnosti by si určite nezvolili takúto cestu. Udržiavať armádu schopnú odradiť potenciálnych nepriateľov bude asi určitý čas nevyhnutné.

Podľa ekonóma Richarda Woutersa by sa dalo veľa ušetriť, ak by sa jednotlivé európske armády viac zjednotili a spolupracovali. Dá sa aj produkovať menej druhov zbraní, ale vo väčšom množstve, vďaka čomu by sa znížili náklady na výrobu.

Zbrojársky priemysel by bol menej závislý od exportu zbraní a EÚ by mohla konečne prestať predávať zbrane autokratickým a násilným vládam. Nechceme totiž byť ohrození zbraňami, ktoré sme im sami predali.

Musíme opustiť imperializmus

Všetky tieto opatrenia, samozrejme, predpokladajú, že EÚ opustí svoj imperialistický a neokoloniálny postoj, a takisto, že sa emancipuje od vplyvu a záujmov Spojených štátov. Je to obzvlášť dôležité, pretože budovanie medzinárodnej siete spolupráce s krajinami globálneho juhu by bol jeden z hlavných pilierov obrannej stratégie EÚ v rámci dohôd o vzájomnej pomoci.

„Krajiny globálneho juhu“ však nie sú jednotným blokom. Veľa krajín nebude mať záujem spolupracovať s EÚ. Základným prvým krokom by malo byť jednoznačné ospravedlnenie sa za kolonializmus a otroctvo od všetkých zainteresovaných členských krajín, a uznanie, že následky kolonializmu dodnes pretrvávajú vo forme rôznych ekonomických, sociálnych, a environmentálnych nespravodlivostí.

Po slovách by mali nasledovať činy. EÚ by mala tlačiť na zrušenie dlhov, ktoré ťažia krajiny, a ktoré ich nútia rozpredať vlastné prírodné zdroje. Mala by umožniť, aby sa hodnota z výroby tvorila v krajinách, kde sa prírodné zdroje ťažia.

Mala by zrušiť niekoľko patentov na medicíny a technológie. Mala by spolupracovať na tom, aby bola nevyhnutná ťažba a výroba čo najmenej škodlivá pre pôvodné obyvateľstvo a pre okolitú prírodu.

Človek sa stáva agentom kapitalizmu

Akonáhle by sa Európa vydala na takúto cestu, veľa geopoliticky slabších krajín by pravdepodobne nasledovalo podobnú bezrastovú eko-socialistickú politiku, ktorá rešpektuje rôznorodosť kultúr a identít, namiesto súčasnej kapitalistickej globalizácie, ktorá štandardizuje a redukuje človeka na homo economicus – agenta kapitalizmu.

Mýtus o tom, že pre blahobyt spoločnosti je potrebný nekonečný rast, by bol totálne rozbitý. Slávne hodnoty EÚ – demokracia, mier, tolerancia, univerzálnosť – by prestali byť prázdnymi slovami. Ak to všetko dnes znie ako utópia, nezabúdajme, že s rastom existenciálnych hrozieb pribúdajú aj možné východiská. Sme na prelome.

Uskromnenie, pokora, spolupráca, prerozdeľovanie bohatstva, vzájomná pomoc a jednoducho láska k životu sú v dobe klimatických katastrof najlepšou geopolitickou stratégiou na prežitie. Nielen to fyzické, ale aj hodnotové. Nech mier, ľudské práva a demokracia nezomrú na oltári ekonomického rastu v prospech nových foriem eko-fašizmu.

Více zde | Podnikání za 500 Kč ? – ANO