Ruská ekonomika je v začarovanom kruhu. Putin sa bojí mobilizácie, lebo mu klesne popularita (rozhovor)

– ako Putin financuje vojnu cez fond národného blahobytu a čo sa stane, keď sa vyčerpá;

– prečo Ficova vláda podľa Mikloša poškodzuje Slovensko a z akých medzinárodných iniciatív nás už vylúčili.

Najnovšia analýza Národnej banky Slovenska (NBS) odhalila zaostávanie, respektíve neatraktivitu Slovenska ako destinácie pre zahraničných investorov. V rokoch 2015 – 2024 bol prílev priamych zahraničných investícií k nám o zhruba polovicu menší v porovnaní so susednými krajinami – Česko, Poľsko a Maďarsko. Čo je dôvodom tohto zaostávania?

Netýka sa to len zahraničných investícií. V zásade treba povedať, že vo všetkých možných rebríčkoch sa Slovensko prepadáva, a to minimálne už od roku 2012. Dôvody prepadávania sú však ešte staršieho dáta.

Zjednodušene povedané, hlavným dôvodom sú nekompetentné a nezodpovedné vlády Roberta Fica a strany Smer, ktoré už máme štvrtýkrát.

Medzitým síce bolo pár iných vlád – Radičovej vláda necelé dva roky, potom tri vlády počas Matovičovej koalície 2020-2023, ale vládli po prvé príliš krátko a po druhé v ťažkých časoch. Tá prvá v čase po globálnej finančnej kríze, Matovičove zase počas COVID-u, vojny na Ukrajine a energetickej krízy.

V neposlednom rade treba dodať, že súčasná štvrtá vláda Roberta Fica je úplne najhoršia.

Prečo ju považujete za najhoršiu?

Pretože robí Slovensko nedôveryhodnou krajinou aj z hľadiska našich spojenectiev, či už v rámci Európskej únie, alebo v rámci NATO. Investori náš región po začiatku vojny na Ukrajine vnímajú rizikovejšie ako napríklad Portugalsko či Španielsko. A náš premiér popritom šíri putinovské naratívy, minister obrany zase vyhlási, že keď prídu Rusi, tak sa netreba brániť, lebo raz odídu.

Jednoducho toto všetko je vnímané veľmi, veľmi negatívne. Nielen politicky, ale aj ekonomicky, aj finančnými investormi. V minulosti Ficove vlády nespochybňovali našu ukotvenosť v EÚ a NATO. A potom, čím ďalej, tým viac sa ukazuje aj to, že sa zhoršuje podnikateľské prostredie, kým niektorým iným krajinám sa buď nezhoršuje, alebo dokonca zlepšuje.

Máme najvyššie daňové a odvodové zaťaženie zo všetkých krajín Vyšehradskej štvorky, prepadávame sa vo všetkých medzinárodných rebríčkoch.

Sú výroky našich čelných predstaviteľov ohľadom NATO alebo EÚ vážne také škodlivé pre našu krajinu a ekonomiku? Nemôžu to skôr vnímať len ako populistické politické vyhlásenia, ktorými sa snažia len prekryť nejaké iné problémy?

Bez ohľadu na to, aký je dôvod alebo aké pozadie týchto výrokov, sú nesmierne škodlivé a veľmi nebezpečné.

Keď si odmyslíme tieto výroky, ktoré konkrétne kroky považujete za najviac škodlivé pre slovenskú ekonomiku?

Najhoršie je, že sa jednoducho nerobia potrebné zmeny. Globálna konkurencia je tvrdá a krajiny, ktoré nepracujú na sebe, nemodernizujú sa, nezlepšujú fungovanie svojich inštitúcií, svojho systému, nerobia takzvané štrukturálne reformy a inštitucionálne reformy, tak zaostávajú.

A ten problém je, že nenájdem jednu reformu, ktorú by tie štyri Ficove vlády robili alebo urobili.

Mňa napadá takto narýchlo reforma ESO.

Projekt ESO na znižovanie byrokratickej verejnej správy skončil fiaskom. Úradníkov máme omnoho viac. Najlepšie to ilustruje fakt, že za Radičovej vlády sme mali 17 štátnych tajomníkov, dnes ich má vláda 35.

V prípade digitalizácie alebo využívania eurofondov sme v porovnaní so susednými krajinami tiež na chvoste. Prečo sme na Slovensku neboli schopní postaviť čo i len jednu nemocnicu v Bratislave? Ich nezaujímajú skutočné problémy ľudí, ich primárne zaujímajú moc a kšefty.

Ako dlho ešte môže takto fungovať Slovensko?

Sú len dve možnosti – buď to vyriešia vlády, ktoré prídu po Robertovi Ficovi, alebo sa to vyrieši ako v Grécku. Tam nastúpili veritelia a oni diktovali, čo je potrebné urobiť – uťahovanie opaskov, šetrenie, znižovanie platov vo verejnom sektore, dôchodkov a hromadné prepúšťanie.

Zásadný problém je, že veľa ľudí na Slovensku má problém s hodnotovým a mentálnym nastavením. Nechajú sa radšej obalamutiť sľubmi, 13. dôchodkami, prípadne nenávisťou a zástupnými témami, ktoré neustále otvára vláda a špeciálne Robert Fico, ktorý nevie riešiť skutočné problémy ľudí.

Na druhej strane je to dané možno čiastočne aj neschopnosťou opozície.

Keď hovoríte o neexistencii zásadných reforiem, tak ani Maďarsko za vlád Viktora Orbána neurobilo žiadne veľké štrukturálne zmeny. Ako je to možné?

Tu si treba uvedomiť, že Slovensko z pohľadu ekonomickej úrovne bolo na druhom mieste v rámci Vyšehradskej štvorky (V4). Dnes sme poslední aj za Maďarskom, ktoré sa nám v minulosti podarilo predbehnúť.

Maďarská vláda na čele s Viktorom Orbánom, ktorý vládne takisto štvrtýkrát, síce robí zlú, nezodpovednú politiku, avšak v ekonomickej oblasti postupuje rozumnejšie ako Fico.

V čom konkrétne?

Napríklad Maďarsko má najnižšiu daň zo zisku v celej EÚ, Slovensko má v rámci V4 najvyššiu. Podnikateľské prostredie aj pre zahraničných investorov je oveľa prívetivejšie. Aj preto má Maďarsko omnoho viac priamych zahraničných investícií na obyvateľa ako my a nie je to len vďaka investíciám z Číny.

V prípade Česka taktiež nemôžeme hovoriť o veľkých či radikálnych reformách, ale tamojšie vlády dlhodobo postupne zlepšujú fungovanie štátu a ekonomiky. My sa nemusíme totiž baviť len o veľkých reformách či reformných skokoch, stačilo by aj postupné neustále zlepšovanie a modernizácia. Napríklad Česko malo v roku 2017 – 2018 rozpočtové prebytky. To sme na Slovensku nikdy nemali.

Keby bol Ivan Mikloš znova vo vláde a mal možnosť ovplyvňovať slovenskú politiku v súčasnosti, aké tri alebo štyri opatrenia by ste presadzovali na zlepšenie?

Tri alebo štyri základné opatrenia nič nevyriešia, pretože to, čo potrebujeme, je zmeniť celkový spôsob fungovania. My potrebujeme zásadnú zmenu takmer všade, takmer vo všetkých oblastiach.

Ak sa bavíme o ekonomike, tak potrebujeme určite ozdravenie verejných financií, ktoré sú najrizikovejšie z hľadiska dlhodobej udržateľnosti v rámci celej EÚ27. Máme jeden z najvyšších deficitov, zároveň máme druhú najrýchlejšie starnúcu populáciu v celej Európskej únii. Ale ozdravenie potrebujeme robiť takým spôsobom, ktorý nám nezadusí ekonomický rast, nezhorší podnikateľské prostredie, ale naopak povedie k ekonomickému rastu. Teda opačne, ako to robí terajšia Ficova vláda.

Kľúčová ďalšia oblasť, v ktorej je potrebné urobiť obrovské množstvo opatrení, je podnikateľské prostredie. Tretia oblasť sú verejné služby a verejná správa, zvýšenie efektívnosti verejných služieb a verejnej správy, zníženie prezamestnanosti, zvýšenie kvality, aj cez digitalizáciu, aj cez audity, reformy a tak ďalej.

A štvrtá zásadná oblasť je vzdelanie, veda, výskum – všetko, čo súvisí so znalostnou spoločnosťou.

Náš zásadný problém je, že už dávno strácame konkurencieschopnosť v masovej priemyselnej veľkovýrobe, na ktorej bol náš model postavený. A jediná šanca je prechod k ekonomike ťahanej inováciami – zjednodušene povedané musíme prejsť z „montovne na mozgovňu“.

Ešte je potrebné dodať, že my sa neprepadáme v konkurencieschopnosti len v rámci Vyšehradskej štvorky, ale v rámci 11 postkomunistických krajín – V4, Baltická trojka, Rumunsko, Bulharsko, Slovinsko a Chorvátsko.

(Rozhovor pokračuje ďalej pod foto)

Vy tu vykresľujete veľmi čierne scenáre, ale ratingové agentúry nás zatiaľ až tak zle nehodnotia. Aj to je jeden z hlavných argumentov vlády. Čím si to vysvetľujete?

Ratingové agentúry nehodnotia to, či sme konkurencieschopní, alebo nie. Ratingové agentúry hodnotia jedine to, či sme schopní splácať svoj dlh, alebo nie. Zatiaľ sme. Im je jedno, keď vám rastie pomaly ekonomika, či im rastú výdavky dlhovej služby a budete mať menej na investície, na zdravotníctvo, na školstvo. Ich zaujíma, či je tam riziko nesplácania štátneho dlhu, alebo nie.

Nemyslím si, že by ratingovky nepozerali viac ako za horizont jedného roka.

Ja nehovorím, že slovenská ekonomika skrachuje dnes alebo zajtra. Ja len hovorím, že smerujeme k tomu, ak budeme ďalej pokračovať v tomto nastúpenom trende.

A okrem toho výhľady ratingových agentúr sa zhoršujú alebo stagnujú.

Keď sa bavíme o konkurencieschopnosti, tak treba povedať, že celkovo Európska únia na tom nie je veľmi dobre a zaostávame za USA a Čínou. V čom vidíte hlavné príčiny?

Hlavné dôvody sú známe, znovu boli pomenované v Draghiho správe. Najväčší dôvod je, že stále nefunguje jednotný trh EÚ – čiže absencia plného jednotného trhu, prekážky na jednotnom trhu, nedostatok investícií a inovácií, prílišná byrokracia a regulácia, nedostatočne pružný pracovný trh.

Problém je ale v tom, že veľa vecí by sa dalo riešiť, keby bola dostatočná politická vôľa. Nedávna štúdia Medzinárodného menového fondu vyčíslila, že vnútorné bariéry na spoločnom európskom trhu majú taký efekt, ako keby sme mali dovozné clá vo výške 45 percent pri obchodoch s tovarmi a až 100 percent pri obchodoch so službami.

To sú obrovské bariéry, ktoré keby sa odstránili, tak by sme naštartovali oveľa väčší ekonomický rast. O tomto probléme vieme už dlhšie, ale najnovšie situáciu zhoršil Donald Trump so svojimi obchodnými vojnami.

Preto je nevyhnutné zlepšiť fungovanie jednotného európskeho trhu práve teraz.

Myslíte si, že nová Európska komisia konečne presadí nejaké zásadné opatrenia na odstránenie bariér na spoločnom trhu?

Uvidíme. Snaha a vôľa tu určite je. Európa v súčasnosti čelí viacerým komplexným problémom, teda nielen strate konkurencieschopnosti, ale aj v obrannej schopnosti, s čím súvisia aj obchodné vojny. Vyžadovalo by si to jednotnú reakciu a jednotnú politiku.

Lenže prevažná časť kompetencií je stále na národnej úrovni. Najlepšie to ilustruje fakt, že európsky rozpočet má výšku 1 % európskeho HDP, ale národné rozpočty sú vo väčšine krajín EÚ medzi 45 % a 55 % národných HDP.

Všetko zhoršuje potreba jednohlasného súhlasu všetkých krajín EÚ27, hoci právo veta už bolo v niektorých oblastiach obmedzené.

Ako by sa dalo vyriešiť problém práva veta?

Podľa mňa začnú vznikať rôzne neformálne skupiny krajín EÚ, ktoré budú ochotné ísť nad rámec toho, čo dnes je možné formálne schváliť všetkými.

Mimochodom, už sa to deje pri obrane, kedy vznikla takzvaná „koalícia ochotných“, kde je dokonca Veľká Británia, ktorá nie je členom Európskej únie. A kde, mimochodom, Slovensko nie je. A toto je konkrétny príklad, ako Ficova vláda, jeho rétorika a jeho činy poškodzujú Slovensko.

Vy by ste boli za to, keby právo veta v EÚ by bolo vo väčšej miere obmedzené?

Jednoznačne áno. Pozrite sa na ten paradox – ono je to v skutočnosti tak, že my oveľa viac potrebujeme jednotnú európsku politiku, ako ju potrebuje napríklad Poľsko.

Pretože v dnešnej situácii je Slovensko extrémne zraniteľné. My sme malá krajina a sme aj jednou z najotvorenejších ekonomík sveta. Už dnes vidíme rebríčky, štátov, ktoré najviac doplácajú na americké clá. A my sme na prvom mieste.

Keďže čelíme tomuto komplexnému problému obchodných vojen, stupňovaniu napätia, deglobalizácii, pre nás je oveľa dôležitejšie na rozdiel od Nemecka, Francúzska či Poľska, aby Európa hovorila jednotným hlasom. Lebo len vtedy budeme vedieť čeliť týmto dopadom.

Jedným z častých argumentov, prečo EÚ zaostáva v konkurencieschopnosti, je Green Deal. Do akej miery táto zelená politika škodí Únii?

Paradoxne nám neškodí samotný Green Deal, ale spôsob, akým sa niekedy realizoval. Napríklad zatvorenie jadrových elektrární a ich nahradenie uhoľnými v Nemecku je proste hlúpy a nezmyselný krok. Rovnako tak budovanie závislosti na Rusku prostredníctvom výstavby Nord Stream 2.

Čiže dlhodobá stratégia lacných uhľovodíkových palív bola neudržateľná. Zároveň však platí, že EÚ musí ísť príkladom. Ak Európa nezačne od seba, tak ani rozvojové krajiny nikdy neprejdú na čistejšiu energiu. Jednoducho si povedia, že keď my sme mohli zbohatnúť na lacných špinavých energiách, tak aj oni majú na to právo. Je to veľmi zložitý problém.

Nemyslíte si, že je naivné očakávať, že keď pôjdeme príkladom, tak sa k nám pripoja ostatné krajiny?

Nie, veď preto súčasťou tejto politiky majú byť aj ekologické clá.

Na záver by som chcel ešte prebrať stav ruskej ekonomiky. Mnoho analytikov a ekonómov vrátane vás predpokladalo po začiatku vojny na Ukrajine, že Rusko po ťarchou sankcií nevydrží. S odstupom času sa ukázali tieto predpovede ako naivné a mylné. Prečo bola táto prognóza chybná?

Po prvé, sankcie boli síce uvalené, ale boli veľmi, veľmi málo kontrolované a vynucované. Najlepšie to ukazuje štatistika zahraničného obchodu mnohých krajín, ako je Turecko alebo stredoázijské štáty – Kazachstan, Kirgizsko, Uzbekistan, Turkmenistan, ktoré mnohonásobne zvýšili svoj objem vývozu do Ruska. Čiže je evidentné, že slúžili ako kanál na obchádzanie sankcií. Žiaľ, sankcie sa nevynucovali dostatočne prísne.

Druhý dôvod bola závislosť od ruských energetických surovín, ktorá sa nedala okamžite prerušiť. A paradoxne Rusko v prvom roku po rozpútaní vojny rekordne zarobilo na drahej rope. Moskva tak zarobila stovky miliárd dolárov naviac. Čiže krajina si vytvorila rezervu – zväčšil sa jej Fond národného blahobytu.

Po tretie došlo k tomu, že sa naštartovala vojenská ekonomika. Lenže nemali by sme sa nechať oklamať oficiálnymi ruskými štatistikami.

Ako to myslíte?

Ja rozhodne neverím číslam, ktoré zverejňuje tamojší štatistický úrad. Tieto údaje potom preberajú všetci, vrátane EÚ, OECD atď. Rozhodujúce sú údaje o inflácii. Rusko za minulý rok vykázalo infláciu na úrovni 9,5 percenta. Viacero nezávislých ekonómov tvrdí, že skutočná miera je dvojnásobná či dokonca trojnásobná.

Diktatúry manipulujú svoje štatistiky, o tom nie je pochýb, takže Rusko nebude výnimkou. Ak si teda zoberieme, že reálna inflácia za minulý rok dosiahla 19 percent, tak nám potom vychádza, že ruská ekonomika vlani nedosiahla oficiálne vykazovaný rast na úrovni 4,1%, ale pokles o 5,4%.

To, že Rusko je v recesii, naznačujú aj ďalšie nepriame indikátory. Napríklad spotreba elektrickej energie celkovo poklesla a navyše je tu rozdiel medzi základnou úrokovou mierou a oficiálnou infláciou. Ešte donedávna Ruska centrálna banka držala základnú mieru na úrovni 21 percent, ktorú teraz nedávnom po tlaku znížila na 20 percent.

V praxi to znamená, že komerčné úvery dosahujú 28 až 30 percent, čo si veľa ľudí a firiem v krajine nemôže dovoliť a mnohé sektory začínajú kolabovať.

Rozhodujúce však bude, ako sa budú vyvíjať ceny ropy. S príchodom obchodným vojen jej cena síce klesla sa predpokladalo, teraz zase s napätím na Blízkom východe a vojnou medzi Izraelom a Iránom sa očakáva zdražovanie (rozhovor sa uskutočnil v pondelok 23. 6. ešte pred oficiálnym prímerím, medzi Izraelom a Iránom, pozn. red.).

Prvotné reakcie finančných trhov sú zatiaľ relatívne celkom pozitívne a ropa vôbec dramaticky nezdražela.

Zatiaľ sa ešte neuzavreli dôležité obchodné cesty. Nikto však nevie, čo sa môže ešte stať. Na tomto môžete vidieť, ako je ťažké niečo predvídať.

Stále teda trváte na tom, že sankcie sú účinné a treba ich predlžovať?

Sú účinné, ale potrebujú trvať dlhšie. Som presvedčený o tom, že poškodzujú výrazne ruskú ekonomiku. A mám na to aj argument typu sedliackeho rozumu. Ak by bola pravda to, čo Putin tvrdí, že sankcie Rusko nijako nepoškodzujú, že naopak ho posilnili, ozdravili od závislosti, urobili substitúciu dovozu, tak nechápem, prečo by sa potom tak domáhal ich zrušenia.

Navyše už zaznieva z oficiálnych miest, že ruský Fond národného blahobytu sa pomaly vyčerpal o svoje likvidné aktíva.

Takže čo zostáva Rusku, ako by mohlo pokračovať ešte k vojne? Ako by ju mohlo financovať?

Má v zásade dve možnosti. Buď menové financovanie – menové financovanie znamená tlačenie peňazí centrálnou bankou, čo má za následok ešte vyššiu infláciu, alebo kruté úsporné opatrenia a znižovanie iných výdavkov na to, aby sa dali pokryť len vojnové výdavky. To by však vyžadovalo drastické znižovanie verejných výdavkov vrátane dôchodkov a iných dávok.

Obidve tieto možnosti budú mať negatívny vplyv na životnú úroveň Rusov.