EÚ ustúpila. Slovensko na to doplatí výrazne viac ako zvyšok Únie (názor Eduarda Hegera)
Autor je podpredseda strany Demokrati a bývalý premiér
Dohoda medzi EÚ a Spojenými štátmi o 15-percentných clách je tvrdý a, žiaľ, nie najlepší kompromis. Európska únia sa síce vyhla okamžitej obchodnej vojne, no za cenu výrazných ústupkov: miliardových investičných záväzkov v prospech Spojených štátov, odkúpenia americkej energie a akceptovania zvýšených ciel na vlastné výrobky.
A čo je najzásadnejšie, EÚ doplatila na svoju nejednotu. V kľúčovom momente nedokázala vystupovať ako silný a rozhodný hráč. Nedokázala otáčať vyjednávanie na svoju stranu, nevedela priniesť na stôl argumenty, ktoré by vyvažovali silu Ameriky.
Digitálne firmy ako nevyužitý tromf
Nevyužila ani kartu zdaňovania digitálnych služieb, ktoré poskytujú americké firmy na európskom trhu. A práve na tých americké firmy zarábajú oveľa viac ako európske automobilky na americkom trhu. Profitujú z priaznivého daňového a regulačného prostredia v EÚ, bez adekvátneho zdaňovania či strategických protihodnôt.
Áno, na služby sa nedá uvaliť clo, ale práve hrozba regulácie a výrazného zdaňovania digitálnych služieb firiem ako Meta, Microsoft, Apple, Amazon, Google a spol. mohli byť v rokovaniach kľúčovou pákou. EÚ však túto možnosť ignorovala a nevyužila svoj potenciál „zákazníka“, práve tam, kde mala najväčšiu vyjednávaciu silu.
Namiesto toho Európska únia ukázala, že vo vnútri nemá konzistentnú stratégiu a ani pevnú politickú oporu. Výsledkom je, že Spojené kráľovstvo, ktoré už nie je členom EÚ, vyrokovalo so Spojenými štátmi výhodnejšiu dohodu – s nižšími clami a bez masívnych ekonomických záväzkov.
Zlý a horší scenár
Slovensko, ako silno exportná krajina, závislá od vývozu do EÚ, a nepriamo aj od jej obchodu so Spojenými štátmi na to doplatí dvojnásobne. Po prvé ekonomicky. Vyššie clá zasiahnu priemyselné reťazce, znížia konkurencieschopnosť, spôsobia pokles odbytu. Práve vyššie ceny na americkom trhu nedovolia výrobcom na Slovensku ďalej zvyšovať náklady, napríklad zvyšovaním miezd, čo pocítia práve naši občania pracujúci v týchto firmách.
Môže to mať však aj horší scenár, že práve títo výrobcovia budú musieť kvôli vyšším clám hľadať pre svoje výroby lacnejšie krajiny a odísť zo Slovenska, čo by znamenalo, že o prácu by mohli prísť desiatky tisíc ľudí.
Po druhé na to Slovensko doplatí politicky. Naša dôveryhodnosť v rámci EÚ upadá. Slovensko potrebovalo, aby Únia vystupovala jednotne, rozhodne a strategicky. Namiesto toho máme premiéra, ktorý vedome oslabuje európsku jednotu, spochybňuje spoločné dohody, spája sa s autokratmi a rozbíja tím, ktorého silou je súdržnosť. Tým Slovensko stráca nielen ochranu, ale aj dôveru partnerov, bez ktorej sme pri rokovaniach len štatisti.
Dôsledok politiky „na všetky štyri strany“
Dnešná pozícia Slovenska je priamym dôsledkom chaotickej a nečitateľnej zahraničnej politiky, ktorú si súčasná vláda sama zvolila. Flirtovanie s Moskvou, poklonkovanie Pekingu, zneisťovanie EÚ a útočenie na Ameriku, to nie je „suverénna politika“, ale strategická samovražda malej krajiny uprostred kontinentu.
Zatiaľ čo ostatní partneri v EÚ si budujú koalície, posilňujú dôveru a chránia si spoločné záujmy, Slovensko oslabuje každý z pilierov, o ktorý by sa mohlo oprieť. A dôsledkom je, že nás nik neberie vážne, a neberie nás do úvahy ani pri kľúčových rozhodnutiach.
EÚ mala pri rokovaniach silnú kartu, je jedným z najväčších nákupcov energií a obchodným partnerom Spojených štátov. No túto pozíciu nevyužila dostatočne dôrazne. Namiesto toho sa nechala zatlačiť a zaviazala sa k nákupom americkej energie vo výške stovák miliárd dolárov. Pritom mohla práve túto pozíciu zákazníka využiť vo svoj prospech.
Spojené štáty prirodzene prichádzajú do úvahy ako alternatívny dodávateľ voči ruským zdrojom pre EÚ. Pre Ameriku to znamená, že si takto zabezpečí nové a výrazné príjmy. Práve tu mohla EÚ vyjednať výrazne lepšie ceny, keďže vie garantovať vysoké objemy na dlhšie obdobie.
Kto nás ochráni?
Aj reakcia predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej ukazuje, že EÚ obišla horšie, ako mohla. Sama priznala, že výsledok nie je ideálny, no vraj „je dôležité, že sa podarilo vyhnúť eskalácii napätia“. To je síce pravda, stabilita je pre biznis kľúčová – no nemalo to byť buď/alebo. Dobrá dohoda a stabilita sa navzájom nevylučujú.
Pravda je, že americkí vyjednávači boli šikovnejší, a preto aj úspešnejší. Boli jednotní, mali jasné ciele, vedeli, čo chcú. A hlavne: nemali vo svojich radoch politikov, ktorí by sabotovali spoločnú pozíciu, ako to robí slovenský premiér v Bruseli. Podrýva spoločnú európsku pozíciu, verejne sa dištancuje od spojencov a vytvára dojem, že Slovensko je nespoľahlivý a nevypočítateľný partner. Takto nebuduje rešpekt, ale buduje pre Slovensko izoláciu.
Táto dohoda ukazuje, že vo svete sa presadzujú silní a jednotní hráči. EÚ silná bola, keď bola jednotná. Dnes ňou otriasajú vnútorné konflikty, populizmus a politika “proti Bruselu” priamo zvnútra.
Slovensko preto musí zvážiť, či chce byť súčasťou tímu, ktorý má silu postaviť sa aj veľmociam, alebo sa bude naďalej spoliehať na premiéra, ktorý nám berie hlas, berie vplyv a berie ochranu, ktorú nám EÚ doteraz dávala. Zahraničná politika „na všetky štyri strany“ možno dobre znie doma, ale v reálnom svete nás necháva stáť osamotených v rohu rokovacej miestnosti. A bez spojencov sa v dnešnom svete nevyjednáva, ale prehráva.
Více zde | Podnikání za 500 Kč ? – ANO