Ako je to s ruským plynom a cenami energií? Odborník hovorí, že Slovensko by malo zatlačiť na Nemcov (rozhovor)

To je práve tou tieňovou flotilou. V prípade týchto lodí je omnoho náročnejšie odsledovať pôvod plynu. Do istej miery by sa to dalo skonštatovať aj pri dodávkach cez plynovod. Vždy existuje riziko, že po vstupe sa zatají pôvod toho plynu.

Práve preto sa v najnovšom sankčnom balíku snaží Európska komisia zakročiť voči tomuto ruskému plynu, ktorý do prístavov prichádza ako LNG. A tiež cez plynovody ako Turkstream, kde sú reálne objemy pravdepodobne vyššie ako tie deklarované. Takže ako vyplýva aj z toho najnovšieho návrhu Komisie, musíte sa skrátka dostať k informáciám súkromných spoločností. To je citlivá záležitosť. A tiež kontrolovať existujúce kontrakty, prípadne krátkodobé trhy.

Európskej komisii doteraz chýbali nástroje na efektívnu kontrolu a tento návrh rieši práve toto. Výsledkom by malo byť menej obchádzania pravidiel, predovšetkým v prístavoch, pretože tadiaľ najviac prúdil ruský plyn v minulom roku. Toto je najjednoduchší spôsob akým sa Rusko dostáva na trh Európskej únie.

S týmto návrhom dostane Komisia dostatočné kompetencie, aby sa tento trend zvrátil a dosiahli sme cieľ, ktorý definuje aj RePowerEU, a to je zbaviť sa závislosti na ruskom plyne v roku 2027.

Nemali by sme premárniť šancu využiť krízu. Úsilie by sa malo tiež sústrediť na celkové zníženie spotreby zemného plynu v EÚ, a to tak z dôvodov energetickej bezpečnosti, ako aj z dôvodov konkurencieschopnosti. Dôležitým faktorom je samozrejme aj klíma, ale tento argument nemusíme používať, keďže politikom na otázkach energetickej bezpečnosti a konkurencieschopnosti záleží omnoho viac.

Prečo očakávate, že ukončenie dovozu plynu z Ruska pomôže Európe zvýšiť konkurencieschopnosť?

Mám na mysli dovozy zemného plynu vo všeobecnosti. Zemný plyn je zo svojej podstaty komoditou, ktorá prispieva k výkyvom na trhu, a má nadmerný vplyv na ceny elektriny v EÚ. Už pred ruskou inváziou na Ukrajinu, na konci roku 2021, sme videli, že Rusko obmedzovalo dodávky zemného plynu. Preto sme videli skok v cenách.

Čo ma privádza k ďalšiemu argumentu, ktorý prezentujeme v našej správe, a to, že aj najviac závislé krajiny, ako sú Rakúsko, Slovensko a Maďarsko, ktoré sú najnáchylnejšie blokovať potrebné opatrenia, nebudú znevýhodnené. Existujú modely, ktoré potvrdzujú, že negatívny dopad na ceny by bol minimálny. V najhoršom scenári hovoríme o 10 percentnom zvýšení, ktoré by sa do roku 2030 vytratilo. Aj tieto krajiny dnes totiž majú adekvátne plynárenské prepojenie. Situáciu by ešte zlepšilo odstránenie úzkych miest v tokoch LNG zo západu na východ, konkrétne zníženie poplatkov v Nemecku. Čiže nepriaznivé krátkodobé efekty sa dajú minimalizovať. A zo stredno- a dlhodobého hľadiska je zrejmé, že táto závislosť na zemnom plyne je veľmi zlá pre európsku konkurencieschopnosť.

V porovnaní s rokom 2022 zostávajú ceny zvýšené o zhruba 60 percent. To sa priamo prenáša do cien elektriny. No a to má dopad na kúpyschopnosť domácností a konkurencieschopnosť priemyslu. Toto sa pri zemnom plyne nikdy nezmení, keďže cenový vývoj sa nedá predvídať. Vždy bude existovať riziko nejakej globálnej udalosti, ktorá obmedzí, napríklad, ponuku LNG. Nehovoriac o tom, že LNG je nákladnejšie vzhľadom na to, že je potrebné ten plyn skvapalňovať, transportovať, splyňovať. A to ani nehovoríme o dopadoch na životné prostredie.

Keď sa vrátime k tomu ruskému plynu. Videli sme, že ani v tých najviac závislých krajinách nedošlo k zvýšeniu cien po 1. januári, keď sa skončil tranzit cez Ukrajinu. Takže ukončenie všetkých dodávok zemného plynu z Ruska by bol podobný príbeh. Krajiny sa na to pripravovali viac ako dekádu, od toho posledného veľkého sporu medzi Ruskom a Ukrajinou. Budovali nové prepojenia, takže teraz zostáva dokončiť len detaily.

Vy tvrdíte, že aj vnútrozemské krajiny majú adekvátne kapacity, aby nahradili dovoz zemného plynu z Ruska. Na druhej strane, my na Slovensku počúvame iný príbeh. Stále sa spomínajú príjmy za tranzit. Ako ste zohľadňovali faktor, že teraz budeme na konci plynovodu namiesto na jeho začiatku?

Áno, sme si tohto vedomí, hoci priamo tranzitom sme sa nezaoberali. Je zrejmé, že táto otázka je dôležitá pre Slovensko a pre slovenskú vládu. Nechce prísť o poplatky za tranzit. Maďarsko je v podobnej situácii, hoci do menšej miery. Treba sa na to pripravovať. Avšak, ako aj v iných otázkach, aj tu platí, že politici majú krátkodobé ciele. Vyriešenie závislosti na zemnom plyne alebo tranzitných poplatkoch si však vyžaduje stredno- až dlhodobé kroky. Nanešťastie, v Maďarsku a na Slovensku sa toto neudialo z politických dôvodov, nie je tu snaha zbaviť sa ruského plynu. Politici skrátka tieto snahy blokujú na úrovni EÚ a snažia sa získať čo najviac ústupkov.

Máme tu európsky Green deal. Už pre ruskou inváziou a balíčkom RePowerEU existovala veľká snaha znížiť spotrebu zemného plynu. Ak sa pozriete na predikcie pre rok 2030, dopyt po zemnom plyne bude klesať a elektrifikácia bude na vzostupe. Ak ste krajina, ktorá je závislá na príjmoch z tranzitu zemného plynu, a to od nie zrovna najspoľahlivejšieho partnera, zrejme by bolo rozumné diverzifikovať a znižovať túto závislosť. A nie spoliehať sa na to, že tých 300 miliónov eur tu bude naveky.

Áno, výpadok týchto príjmov je legitímny problém, ale dalo sa to očakávať. Takže sa treba zamyslieť aké sú riešenia, aké podnikateľské príležitosti sa ponúkajú? Napríklad, rozvíjať trh s vodíkom.

Nič netrvá večne a vy viete, že dopyt po zemnom plyne klesá. Ruská invázia vlastne tento proces iba urýchlila. Politicky je samozrejme jednoduchšie udržiavať status quo. Preto sa napríklad slovenská vláda rozhodla vyťažiť čo najviac ústupkov výmenou za podporu sankcií.

Politici nehovoria iba o výpadku príjmov z tranzitných poplatkov, ale aj o dodatočných nákladoch, ktoré budeme musieť platiť, keď budeme dovážať plyn cez iné krajiny. Napríklad cez Česko, Nemecko, Poľsko, alebo Maďarsko a podobne. Ako sa dívate na to, že tieto krajiny zvyšujú poplatky za tranzit? Je to z ich strany oportunistické alebo sú to skrátka trhové mechanizmy?

Oboje je čiastočne pravda. Napríklad konkrétne pri Nemecku bola viackrát zdôraznené, že majú veľmi vysoké poplatky za prepravnú kapacitu a skladovanie. Takže, áno, nejaká miera solidarity pri týchto poplatkoch by mala byť, hoci v prípade Maďarska a Slovenska je závislosť, a teda aj zraniteľnosť výsledkom vlastných rozhodnutí. Napriek tomu si zaslúžia solidaritu od susedných krajín. Solidarita by navyše mohla Maďarsko a Slovensko motivovať k ústretovejšiemu správaniu sa.

Vždy však bude existovať prirážka pri transporte zo západu na východ v porovnaní s ruským potrubným plynom. Zároveň však platí, že oba tieto zdroje sú omnoho užšie prepojené na spotové ceny, napríklad v bode TTF, ako to bolo v minulosti. Väčšina kontraktov na ruský plyn je v súčasnosti indexovaná voči TTF. No a keďže prebieha zápas o trhový podiel, už aj americkí dodávatelia LNG využívajú mechanizmus „vyplatené na loď“ (free on board – klauzula v obchodných dohodách, kde dodávateľ na seba preberá náklady na dopravu do určitého bodu. Podobne postupoval napríklad ruský dodávateľ Gazprom, keď platil tranzitné náklady spojené s dodávkou plynu cez Ukrajinu na Slovensko. – pozn. red.). Rusko a Spojené štáty spolu vlastne súťažia o podiel na trhu, ktorý sa snažia do istej miery získať aj na úkor ceny.

Ten 10-percentný nárast, ktorý som spomínal, je dôsledkom vyššej ceny LNG oproti plynovodu. Ak by sa však Nemecko a Poľsko vo svojich LNG prístavoch správali solidárnejšie a viac trhovo, pomohlo by to Slovensku a Maďarsku znížiť náklady na plyn.

Opäť však musíme mať na pamäti aj celkový obraz, teda znižovanie spotreby plynu. Maďarsko a Slovensko sú najviac regulované trhy v Európe z pohľadu spotrebiteľov. Inými slovami, domácnosti sú chránené pred nárastom cien zemného plynu, a preto svoje správanie neprispôsobujú cene plynu do takej miery, ako je to v západoeurópskych krajinách. Pochopiteľne, je veľmi náročné hovoriť o tomto druhu zmien v regulácií, obzvlášť pre populistické vlády. Avšak toto je cesta k zníženiu cien. Musíte nechať domácnosti reagovať na vyššie ceny, aby znížili spotrebu. Preto treba aj opatrenia, ktoré s tým pomôžu, napríklad energetické úspory a zvyšovanie energetickej efektívnosti. K tomu nedôjde, ak nemáte cenový signál, čo dnes na Slovensku a v Maďarsku nie je.

Takže by ste bol proti opatreniam ako sú dotácie či cenové stropy pre domácnosti?

Do určitej miery. Je to veľmi citlivá otázka. Zoberme si napríklad len otázku vykurovania domácností. Veľmi jednoduché opatrenia dokážu podľa odhadov znížiť spotrebu plynu o 10, 15 možno 20 percent. Ale musíte mať nejakú rovnováhu medzi cenovými stropmi na jednej strane a cenovými signálmi na druhej. V súčasnosti je dôraz na cenové stropy. Nemyslím si, že snahou by malo byť výrazne zvýšiť ceny pre spotrebiteľov, ale dať im signál, že majú zmeniť svoje správanie. Toto absentuje v oboch krajinách a pritom sú to práve tieto krajiny, ktoré z vysokých cien plynu robia najväčší problém. Nemyslím si, že v prípade cenových regulácii si spravili domácu úlohu.

Keď sa vrátime k otázke solidarity napríklad Nemecka alebo iných krajín, je rozumné očakávať solidaritu voči Slovensku a Maďarsku vzhľadom na to, akú politiku realizujú tieto krajiny na európskej úrovni?

To je veľmi správna otázka a chcem veriť, že odpoveď je áno. Veď napokon to nemusí byť verejné. Ale je to páka, ktorý zatiaľ nebola použitá. Očakával by som, že počas diskusií o sankciách sa táto téma otvorila, a ak aj nie, tak by sa o nej malo diskutovať. Pretože aj toto je spôsob, ako motivovať tieto dve krajiny. Možno tá optika by nebola bohvieká, keby bolo okolo toho veľa verejných vyhlásení, ale za zatvorenými dverami by to mal byť vyjednávací žetón. Pokiaľ viem tak napríklad Nemecko či Česko neprijali takýto záväzok. Možno si myslia, že by to nefungovalo, pretože táto téma je tak veľmi spolitizovaná.

Je teda realistické očakávať ukončenie dovozu zemného plynu z Ruska do konca roku 2027?

Určite áno, dá sa to zvládnuť pomerne jednoducho a aj napriek odporu od Slovenska a Maďarska. Súhlasila s tým väčšina krajín, keďže ide o legislatívny návrh EÚ. Otázka je potom, aké výnimky môžu byť udelené? Samozrejme, že nejaké výnimky udelené budú. To bude zrejme jediný spôsob, ako presvedčiť Maďarsko a Slovensko. Ale dosiahnuť sa to dá.

V EÚ je dostatok zemného plynu LNG, a to aj pre vnútrozemské krajiny, a ponuka bude ešte stúpať v najbližších dvoch až troch rokoch. Ak by na trhu mal vzniknúť nedostatok, bolo by to tento a budúci rok. Ale po roku 2027 očakávame obdobia globálneho nadbytku LNG.

Aj čo sa týka skvapalňovania LNG je na trhu dostatok kapacít, dokonca až nadbytočná kapacita. A tá bude existovať, pretože dopyt po zemnom plyne bude klesať. Takže je potrebné v stredno- a dlhodobom horizonte dávať pozor aj na investície, aby sa nebudovala zbytočná kapacita. Takže ak sa vrátim k vašej pôvodnej otázke, áno, ak by sme dokázali monitorovať a kontrolovať dovoz ruského plynu, dokázali by sme sa odstrihnúť.

Avšak ten ruský plyn je vraj potrebný na európskom trhu, aby sa ceny udržali na prijateľných úrovniach. Je toto relevantný argument?

Nie je. Z môjho pohľadu ide o politickú komunikáciu. V našej správe sme citovali model, ktorý vypracovala nadácia REKK v Budapešti (Regionálne centrum pre spoluprácu v energetike – maďarský think-tank – pozn. red.), ktorý hovorí o maximálnom náraste cien o 10 percent. Vlani sa snažili odpovedať presne na túto otázku, čo sa s udeje s cenami, keď sa skončí tranzit cez Ukrajinu a potom, keď sa celkovo skončí dovozu ruského zemného plynu. Zistili, že vplyv na ceny by bol veľmi mierny a dal by sa ďalej zmierniť práve tým, že by sa vyriešili krátkodobé úzke miesta pri transporte zo západu na východ a ďalej opatreniami na strane dopytu.

Takže moje otázka pre politikov znie, aké máte dáta a dôkazy pre svoje tvrdenia? Myslím však, že ide skôr o politické pózy.

Ako teda vyzerá výhľad pre spotrebu zemného plynu na tento rok a do budúcnosti vzhľadom na ukončenie tranzitu cez Ukrajinu? Očakávate, že dovoz zemného plynu celkovo bude klesať?

Očakával by som pokles v tomto roku. Do istej miery nám to ukazujú údaje z emisií, hoci tie zachytávajú predovšetkým spotrebu uhlia. Dochádza k deštrukcii dopytu v dôsledku energetickej krízy z rokov 2022 a 2023. Niektoré priemyselné výroby sa stali ekonomicky neefektívne. Vývoj v uplynulých rokoch ale aj v súčasnosti je stále čiastočne ovplyvňovaný vyššími cenami plynu. Zároveň vidíme rýchlejší nástup obnoviteľných zdrojov energie. To platí aj pre vnútrozemské krajiny. To všetko je reakciou na energetickú krízu, ktorú spôsobili vysoké ceny plynu.

Odhady do roku 2030 hovoria o postupnom medziročnom poklese. Väčšina odhadov je v rozmedzí od 15 do 20 percent. Možno to nebude lineárny pokles, ale dovoz by mal klesať pokiaľ sa nestane nejaká nepredvídaná udalosť.

Pretože, čo sa týka špecificky ruského zemného plynu, asi je logické očakávať, že dovoz musí ísť dole.

Presne tak. Z najnovšieho návrhu Európskej komisie je zrejmé, že vedia, čo musia urobiť. Vnímajú, že toto nie je otázka energetickej bezpečnosti. A nie je to ani otázka konkurencieschopnosti. Takže to dotiahnu do konca, keďže vedia, že to neohrozuje ani krajiny ako je Maďarsko a Slovensko.

Časť vašej správy hovorí o nákladoch obetovanej príležitosti, ktoré prináša drahý zemný plyn. Do akej miery vysoké ceny plynu brzdia investície do obnoviteľných zdrojov energií alebo elektrickej infraštruktúry alebo celkovo infraštruktúry ako takej?

Je to obrovský problém. Toto je jeden z ďalších dôvodov, prečo je závislosť na zemnom plyne hrozbou pre konkurencieschopnosť EÚ. Stále existujú projekty za miliardy eur, ktoré sú určené ako investície do plynovodov a ďalšej infraštruktúry pre zemný plyn. Tieto prostriedky by mohli ísť tam, kde je budúcnosť energetiky, teda do elektrifikácie, do investície do elektrických sústav. Toto je veľká výzva a už v súčasnosti brzdia rozvoj obnoviteľných zdrojov.

Nechcete byť závislí na dovoze energií od tretích krajín, obzvlášť ak ide o fosílne palivá. Peniaze ale stále posielame mimo EÚ producentom zemného plynu. To sú peniaze, ktoré by sa dali investovať lokálne. Povedzme, že tieto plynárenské projekty budú profitabilné povedzme najbližších päť rokov, možno 10, ale celkom určite nie 15. Vzniká tu vážne riziko, že z týchto investícií budú neproduktívne aktíva. Pritom sú to projekty s vysokou mierou spolufinancovania z Európskej únie, takže sú to peniaze európskych daňovníkov. Preto musíme veľmi pozorne sledovať odhady pre spotrebu zemného plynu a plynárenskej kapacity a veľmi pozorne zvažovať, kam tieto peniaze idú a či by nebolo lepšie využívať ich na posilnenie energetickej nezávislosť.

Pritom o tejto téme neproduktívnych investícií, takpovediac zbytočných aktív, ktorých kapacita nebude využívaná naplno, sa veľa nehovorí.

Keď sa pozeráme na čísla pre rok 2030, vidíme, že všetky seriózne inštitúcie predpovedajú pokles dopytu po zemnom plyne, keďže ideme do elektrifikácie. Napriek tomu vidíme istý nesúlad v národných rozvojových plánoch, v národných klimatických plánoch, kde sa s týmto poklesom dopytu ráta, ale zároveň majú štáty zoznam plynárenských projektov, ktoré podporujú, a to dokonca aj s využitím prostriedkov EÚ. Toto je niečo, čo by sme chceli zdôrazňovať aj naďalej a radi by sme počuli aj o riešeniach, keďže mnohé z týchto otázok zostávajú nezodpovedané.

To predstavuje obrovské riziko pre ľudí, pre firmy, pre daňovníkov. Pretože stále sa tu bavíme o národných prevádzkovateľoch prepravných sietí zemného plynu, čo sú regulované entity. Ak sa aj na tieto projekty nepoužijú peniaze EÚ, stále na to idú financie z národných rozpočtov na budovanie, povedzme, nového prepojenia plynárenskej sústavy alebo novej kombinovanej elektrárne. Daňovníci budú niesť ťarchu tých nákladov, ak sa investícia ukáže ako nerentabilná, lebo firmy dostanú od spotrebiteľov zaplatené. Nech sa na to pozeráme z akéhokoľvek uhla, pre spotrebiteľov je to zlá situácia. Preto treba ceny udržať nízke.

Tu treba spomenúť ešte jednu vec, keď hovoríme o faktúrach za energie, a z čoho sa skladajú. V súčasnosti časť poplatkov, ktorá ide na samotnú energetickú zložku bude klesať. A ako sme si povedali, potrebujeme investície do elektrickej sústavy. Táto časť poplatku zas stúpne. Mala by tam existovať rovnováha, keby platíme menej za elektrinu, a viac za sieť. A tá sa dá prevádzkovať efektívnejšie, s využitím lacných obnoviteľných zdrojov.

Keď sa pozrieme na zemný plyn, prevádzkové náklady v podobe vstupov, teda zemného plynu, sú vyššie. Zároveň na seba preberáte riziko, že časť projektu bude využívaná len počas tretiny jeho životnosti. To je presný opak toho, ako to je to pri elektrickej energii, kde sú počiatočné náklady vyššie. Máme tu obmedzené množstvo peňazí, takže je to do istej miery hra s nulovým súčtom. Takže peniaze, ktoré sú alokované na plynárenstvo, by mohli byť použité na elektrickú sústavu.

Ak sa nechceme stať závislými na tretích krajinách, čo by mala Európska komisia robiť, aby sme nevymenili závislosť od Ruska závislosťou od Spojených štátov alebo iných krajín?

Alebo iných krajín ako Čína. Myslím, že toto si tvorcovia politík na európskej úrovni uvedomujú. Pretože nahradiť závislosť od Ruska, závislosťou na Spojených štátov by opäť znamenalo stratu konkurencieschopnosti a míňanie peňazí, ktoré by sa dali využiť inak. Opäť je odpoveďou zvyšovanie energetickej efektivity a elektrifikácia. Toto je vlastne podstatou RePowerEU.

Potrebujeme zvýšiť energetickú efektivitu, čo si vyžaduje aj reformy v oblasti regulácie, a tiež urýchlený nábeh obnoviteľných zdrojov. To je zas otázkou infraštruktúry a sústav, pričom EÚ má v tomto smere akčný plán. Takže na európskej úrovni existuje povedomie, že sa sústava stáva brzdou pripájania obnoviteľných zdrojov, a že toto si vyžiada nejaký zásah.

Energetická bezpečnosť je veľmi široký pojem a až donedávna bola určovaná diverzifikáciou zemného plynu. Ak sa pozrieme na Iniciatívu troch morí, väčšina z týchto projektov boli plynárenské projekty. A to malo dobrý dôvod. Pozrime sa napríklad na Poľsko. Bolo kritizované, že stavia drahý prístav pre LNG. Ale pozrite sa na nich teraz. Nedovážajú ani jedinú molekulu ruského plynu.

Dnes je situácia stabilizovaná a je čas hovoriť o energetickej bezpečnosti v širšej optike, nielen ako o diverzifikácii plynu. Elektrifikácia pomôže znížiť dopyt po zemnom plyne. Ale potom musíme brať do úvahy aj kritické suroviny, od samotných materiálov až po čisté výrobné technológie. To je veľkou výzvou aj pre Spojené štáty, obzvlášť ak sa pozrieme na batérie a solárne panely. Toto je oblasť, kde by Európa dokázala konkurovať. To je kľúčové si uvedomiť, že nie je neskoro. Na rozdiel od Spojených štátov, Európa aspoň verí, že existuje príležitosť, a obzvlášť pri veciach ako je cirkulárna ekonomika batérií, zvyšovanie environmentálnych štandardov, to sú stále odvetvia, v ktorých dokáže byť Európa lídrom. Keď využívate viac recyklovaných zdrojov, nepotrebujete toľko nových surovín.

Alebo povedzme situácia na trhu s elektromobilmi. Dnes je Čína popredu. A my sa namiesto toho zaskneme pri diskusiách o zákaze spaľovacích motorov. Čo je mimochodom nesprávne, nejde o zákaz spaľovacích motorov, ale o požiadavku aby vozidlá boli stopercentne bezemisné. Priemysel a dodávateľské reťazce potrebujú jasný signál, aby začali tieto batérie vyvíjať doma. Áno, to si vyžiada aj nájsť zdroje lítia a ťažiť ich čo možno s najnižším environmentálnym dopadom.

Pretože to je ďalšia vec, že nielenže máme závislosť na surovinách a výrobe v Číne, ale oni ešte používajú aj neférové obchodné taktiky. Nekladú taký dôraz na životné prostredie, ako by Európa mala. Toto je oblasť, kde sa vhodnou legislatívou dá znížiť závislosť na Číne. Toto je priestor pre výskum, vývoj a inovácie. Kdežto keď sa pozriete na fosílne palivá, tam nie je žiadna inovácia. Tam je iba závislosť, volatilita a vysoké ceny.

Mne sa ľahko hovorí, že na toto by sme mali sústrediť, ale politici majú kratšie horizonty, nehľadia 10 rokov dopredu. To je dilemou pre energetiku.

Ak by ste to teda mali zhrnúť, čo sú kľúčové oblasti na, ktoré by sa politici mali sústrediť počas tohto procesu ukončovania dovozu ruského plynu?

Je to skrátka monitorovanie a kontrolovanie dodržiavania pravidiel. Nejde tu o niečo, čo Európu ohrozuje z hľadiska energetickej bezpečnosti alebo cien energií alebo konkurencieschopnosti. Keď sa chcete pohnúť dopredu ako blok 27 krajín, zrejme sa nevyhnete ani nejakým výnimkám. Ale dá sa to dosiahnuť, a keď sa to podarí bude to veľký úspech pre Európu. Bolo by smiešne myslieť si, že keby vojna dnes skončila, hoci je zrejmé, že sa to nestane, že jednoducho zapneme kohútiky a znova si vybudujeme závislosť na ruskom plyne. To nedáva zmysel.

Zároveň je to katalyzátor širšej diskusie o zemnom plyne. Potrebujeme sa pozrieť na projekty, ktoré sa rozbiehajú, aby sa zbytočne nemrhalo peniazmi. Povedzme si, ako sú tieto projekty rentabilné vzhľadom na očakávaný vývoj dopytu po zemnom plyne?

Popri tom by sme mali diskutovať o riziku, že sa zasekneme pri zemnom plyne, preto by sme mali tlačiť na opatrenia na zvyšovanie energetickej efektívnosti. Energia s najnižšími emisiami je tá, ktorá sa nespotrebuje. V tomto smere má tento región obrovský potenciál, napríklad v otázke bývania, ktoré je zastarané, obzvlášť centrálne zásobovanie teplom. Potrebujeme urýchliť tieto investície, a na to sú potrebné zdroje, vrátane administratívnych zdrojov na ministerstvách.

Ak by sme chceli ísť o level ďalej, v snahe vyhnúť sa neefektívnym projektom v plynárenstve by monitorovanie a povoľovanie mohlo brať do úvahy širší rozmer. Teda nielen národnú úroveň, ale zodpovedať na otázku ako tento projekt zvýši bezpečnosť dodávok a zníži ceny? Pretože vo väčšine prípadov je odpoveď nijako, a preto existuje riziko, že sa stanú ekonomicky neefektívnymi. Preto potrebujeme preniesť pozornosť na elektrifikáciu. Posledné desaťročie sme sa sústredili na plyn, čo bolo pochopiteľné, ale je čas ísť dopredu.