Brusel má plán, ako dobehnúť USA a Čínu. Odborníci ho však poriadne skritizovali (panel expertov)

2. Čo podľa vás v tomto materiáli chýba?

3. V čom EÚ zaostáva a čo predstavený materiál vôbec nerieši?

Andrej Lasz, generálny sekretár Asociácie priemyselných zväzov a dopravy

1. – 3. Vítame, že Európska komisia vníma otázku konkurencieschopnosti ako strategickú prioritu a že sa snaží načrtnúť smer, ktorým by sa EÚ mala uberať. Kompas EÚ je v tomto zmysle pozitívnym krokom, no chýbajú nám v ňom konkrétne kroky, ktoré by ukázali, ako sa plánované ciele dosiahnu.

Hoci dokument pomenúva viaceré zásadné výzvy, v súčasnej podobe ide skôr o rámcový materiál než o skutočnú stratégiu. Ak má byť Kompas EÚ efektívnym nástrojom, musí existovať aj mapa, nielen kompas – teda presná stratégia, ako sa k cieľom dopracujeme.

Veríme, že naň nadviažu opatrenia, ktoré budú reagovať na kľúčové výzvy – vysoké ceny energií a neférovú konkurenciu na vnútornom trhu.

Vysoké ceny energií zásadne predražujú výrobu v Európe, pričom dôsledkom je oslabovanie európskeho priemyslu. Dekarbonizácia a ochrana životného prostredia sú dôležité ciele, no ich implementácia musí byť realistická a nesmie viesť k tomu, že priemysel z EÚ odchádza kvôli neudržateľným nákladom. Situáciu ďalej zhoršuje tzv. carbon leakage – odliv výroby do krajín s nižšími ekologickými štandardmi, odkiaľ následne dovážame menej ekologické produkty.

Európske firmy čelia rastúcemu tlaku zo strany výrobcov z krajín, kde sú výrobné náklady umelo znižované štátnymi dotáciami. Ak EÚ nezasiahne proti dotovaným a dumpingovým cenám zahraničných výrobcov, európske podniky budú čoraz viac vytláčané z trhu.

V minulosti sme už videli, aké riziká prináša závislosť od dodávateľov mimo EÚ – či už išlo o polovodiče, energie či suroviny ako horčík a dnes už aj hliník. Európa musí mať jasnú stratégiu, ako chrániť svoje priemyselné kapacity a zabrániť tomu, aby sa stala závislou od externých dodávok, ktoré môžu byť v budúcnosti zneužité ako geopolitický nástroj.

Richard Kališ, výskumník na Národohospodárskej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave

1. Chvála je na mieste. Na moment však predsa len zbystrime pri snahe zatvárať inovačnú medzeru. Inovácií, samozrejme, nikdy nie je dosť. Problém však nastáva, keď si položíme otázku: A kto presne má inovovať?

Pre načrtnutie problému by som si dovolil dať inováciám súťažný rozmer. Možno prekvapivo, no vzťah medzi intenzitou konkurencie firiem a ich schopnosťou inovovať pripomína obrátené „U“.

Na jednej strane máme konkurenčné trhy – kde sú firmy také vyťažené súťažou, že nemajú dostatok zdrojov na inovácie. Na druhej strane je monopol. Ten síce zdroje má, ale chýba mu motivácia. S novými inováciami predsa často prichádza nová konkurencia. Monopolista má len málo záujmu o takéto „inovácie“ na vlastnom trhu.

Doprajme si aj konkrétne príklady. Keď americký protimonopolný úrad v 80. rokoch rozbil na menšie firmy telekomunikačný gigant AT&T, zrazu sa našli po šuplíkoch nové technológie, medzi inými aj modem. Ktovie, či by sme dnes surfovali bez preregulovanej Ameriky…

Nemusíme však ísť tak ďaleko do histórie. Ak by sa odkiaľsi nevynoril OpenAI s ChatGPT, koľko rokov by ešte Google „neobjavil“ Gemini?

Tým som chcel priblížiť, že ak inovácie chýbajú, problémom môže byť konkurencia medzi firmami. Otázne je, či jej je príliš veľa alebo príliš málo. Na túto otázku si bude musieť Komisia odpovedať ešte pred tým, ako spraví prvý krok smerom k inováciám.

2. Nuž, práve odpoveď na otázku, akú konkurenciu vo vnútri EÚ si ponecháme s nádejou v budúce inovácie. Evidentne sú totižto dve možnosti. Tá prvá je cestou takzvaných národných šampiónov – európskych monopolov. Takým je napríklad Airbus a nedávno mala Komisia na stole aj akýsi Railbus, teda zlúčenie nemeckého Siemensu a francúzskeho Alstomu ako dvoch najväčších hráčov v železničnej infraštruktúre. V prvom kole zvíťazila súťaž a k zlúčeniu nedošlo.

Nie som si istý, ako by Komisia posúdila akvizíciu po Draghiho správe. Bývalý guvernér naznačil, že preferuje menej väčších ako viac menších firiem. Práve cesta národných šampiónov je taký „obkuk“ z USA, kde sa zdá, že na domácu konkurenciu v snahe čeliť tej globálnej (čítaj Číne) už zanevreli.

V záujme európskeho spotrebiteľa dúfam, že sa Amerikou inšpirovať nenecháme.

3. Čitateľ už možno tuší, že preferujem miestnu súťaž pred národnými šampiónmi a v zápase Únia verzus USA fandím domácim, mohlo by sa preto zdať, že nie je čo kritizovať. A predsa. Ak by v niečom mala Únia zabrať, je to kvalita domácich univerzít. Brain-drain (odliv mozgov, pozn. red.) zo Slovenska je problém. Brain-drain z Európy je katastrofa.

Letmý pohľad na rebríčky najlepších univerzít je pre kontinentálnu Európu facka. V prvej štyridsiatke ich nájdeme presne tri. Ak si odmyslíme Švajčiarsko, tak dve, pričom vlastne tá parížska je len akási aliancia viacerých univerzít, aby sa v rebríčku vôbec objavili.

Bez univerzitného výskumu a s najlepšími európskymi výskumníkmi kdesi za morom sa inovácie budú hľadať ťažko.

Tibor Gregor, výkonný riaditeľ Klubu 500

1. – 3. Európska komisia predstavila nový dokument Kompas konkurencieschopnosti pre EÚ, ktorý má usmerniť hospodársku politiku Únie na nasledujúce roky. Klub 500 vníma tento dokument ako sklamanie – obsahuje len politické deklarácie, ale neponúka žiadne okamžité a konkrétne opatrenia na riešenie súčasnej ekonomickej krízy. Pýtame sa preto predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej, kde bola Komisia posledných päť rokov, keď dopustila zhoršenie hospodárskej situácie v Európe?

Podniky v EÚ čelia čoraz väčšiemu tlaku – vysokým cenám energií, nadmernej regulácii a rastúcej globálnej konkurencii. Napriek tomu dokument nepredstavuje žiadne konkrétne riešenia na okamžité zníženie cien energií či podporu priemyslu. Namiesto toho pokračuje v nastolenom kurze „zelenej transformácie“, ktorá síce znie ambiciózne, no v realite podkopáva konkurencieschopnosť európskych firiem.

Pri čítaní tohto dokumentu máme pocit, že jeho autori žijú v inej Európskej únii ako my. Kým priemyselníci a podnikatelia dennodenne bojujú s realitou vysokých cien energií, nedostatku investícií a administratívnej záťaže, Európska komisia namiesto riešení ponúka všeobecné frázy a dlhodobé vízie, ktoré nereflektujú naliehavé problémy hospodárstva.

Európsky priemysel nepotrebuje ďalšie politické deklarácie, ale konkrétne kroky na záchranu konkurencieschopnosti. Európska komisia opakovane prichádza s nerealistickými a byrokratickými reguláciami, ako je napríklad Green Deal. Namiesto toho, aby priznala, že ide o chybný koncept s katastrofálnymi dôsledkami na podnikateľské prostredie, verejne ho „predáva“ ako výzvu pre priemysel a príležitosť na rast.

Výsledkom je len ďalšie prehlbovanie problémov, keď sa firmy musia prispôsobovať nelogickým pravidlám namiesto toho, aby sa mohli sústrediť na inovácie a konkurencieschopnosť. Obnoviteľné zdroje energie sú síce dôležitou súčasťou energetického mixu, ale ich nestabilná dodávka vyvoláva zásadnú otázku – ako môžu priniesť zníženie cien, keď neexistujú spoľahlivé mechanizmy na pokrytie výpadkov?

Fotovoltika dodáva v priemere len 15 percent svojho inštalovaného výkonu ročne. Čo sa stane, keď nesvieti slnko a nefúka vietor? Priemysel potrebuje stabilné a predvídateľné dodávky energie, nie ideologické riešenia bez reálnej ekonomickej opory. Ďalším príkladom nerovného prístupu v rámci EÚ je situácia okolo regulovaných cien elektriny.

Ako je možné, že Francúzsko môže pre svojich podnikateľov využívať regulované ceny elektriny vyrobenej z jadrových zdrojov, zatiaľ čo Slovensko, ktoré má elektrinu vyrobenú z tých istých zdrojov, takúto možnosť nemá? Francúzski podnikatelia môžu využívať mechanizmus ARENH (Accès Régulé à l’Électricité Nucléaire Historique), ktorý im umožňuje kupovať jadrovú elektrinu za regulované ceny od EDF, čím majú zabezpečenú konkurencieschopnosť.

Slovensko je však nútené podriadiť sa pravidlám trhu, a hoci máme dostatok jadrovej energie, naše podniky platia neporovnateľne vyššie ceny. Tento dvojitý meter Európskej komisie je neakceptovateľný. Navyše dokument EK priznáva, že EÚ zaostáva v inováciách a produktivite za USA a Čínou, pričom európske podniky sú pod tlakom rastúcej regulácie a nerovnakých podmienok na globálnom trhu. Ak chce Európa skutočne obstáť v globálnej konkurencii, musí odstrániť prekážky pri podnikaní, zabezpečiť dostupnú energiu za konkurencieschopné ceny a prestať sa spoliehať na utopické predstavy o udržateľnosti bez ekonomickej reality.

Klub 500 preto vyzýva Európsku komisiu, aby konečne začala počúvať hlas priemyslu a podnikateľov a prijala opatrenia, ktoré povedú k skutočnému zlepšeniu podnikateľského prostredia v Európe. Nestačí hovoriť o konkurencieschopnosti – je čas začať konať.