Kávu nepil, no zmenila mu život. Slovenský podnikateľ učí Vietnamcov, čo je to férový zárobok
Dole pri kostole v dedinke na juhu Vietnamu stoja veľké autá. Postáva pri nich niekoľko mužov. Čakajú, kým im farmári privezú vrecia plné kávových zŕn. Nezrelé zelené zrná sa v nich miešajú s červenými. Miestni ich volajú „kávové čerešne“. Chlapi s veľkými autami si hovoria obchodníci, no na Slovensku by sme ich volali skôr zdierači alebo úžerníci. Kývajú na blížiace sa motorky. Malí farmári z hôr Lang Biang im vezú osemdesiatkilové vrecia.
Obchodníci ich od farmárov kúpia za zlomkovú cenu a naložia na korbu auta. Veľakrát im vlastne ani poriadne nezaplatia, pretože im požičali peniaze na hnojivo pre kávovníky. Úroky sú vysoké. Mesačne sa vyšplhajú aj na desať percent. Mnoho farmárov sa tak ocitne v začarovanom kruhu. Pracujú celé dni na vlastných kávových poliach, aby mohli splácať dlhy, a požičiavajú si ďalšie peniaze, aby prežili.
Zmenil to až muž, ktorý o zbere kávy ešte pred desiatimi rokmi nevedel nič. Keď Marián Takáč prišiel prvýkrát do Vietnamu, nerozoznal ani arabicu od robusty. Kávu totiž vôbec nepil. Vyštudovaný ekonóm trávil väčšinu času doma v Galante za počítačom. Mal rád čísla a rozumel obchodovaniu na burze. Nedokázal si ani predstaviť, že raz bude v gumákoch nakladať vrecia plné kávových zŕn na palety, aby nezmokli.
Malým farmárom vo vietnamských horách ukazuje, aké bohatstvo im každý deň pretečie pomedzi prsty, no i to, že za tvrdú prácu môžu dostať férovo zaplatené. „Zmeniť ich myslenie bolo najťažšie. Obchodovali takto s kávou sto rokov. Prečo by to mali zrazu robiť inak a veriť niekomu, kto o káve nevie nič?“ rozpráva Marián.
Počas celého nášho rozhovoru je s ním jeho malý syn Bryan a manželka. Lim pochádza z etnickej menšiny Ko’ho, ktorá žije v južnom Vietname. Práve ona a jej rodina stoja na počiatku Mariánovho nového života i jeho nečakaného podnikania.
Z dovolenky nový život
Keď Marián odcestoval s kamarátmi do Vietnamu, mala to byť len dovolenka. V meste Nha Trang, ktorého pláže obmýva Juhočínske more, však stretol Lim a už sa na Slovensko natrvalo nevrátil. Čas ani peniaze ho netlačili. Za dvojizbový apartmán s výhľadom na more platil mesačne 250 eur. Kým jemu stačil na prácu počítač a internet, Lim chodila na zmeny do fitnescentra alebo na recepciu hotela.
Po čase ho zobrala za svojou rodinou. Z polmiliónového mesta do dedinky v horách išli na motorke 140 kilometrov. „Myslel som si, že keď sú jej príbuzní farmári a vyrábajú kávu, tak zrejme budú bohatí, no opak bol pravdou,“ usmieva sa Marián.
Etnická skupina, z ktorej pochádza Lim a jej rodina, žije roky izolovaná v horách. Hovorí dialektom, ktorému nerozumeli ani Vietnamci. Navyše sú kresťania, kým všetci ostatní uctievajú Budhu. Žijú v matriarcháte, čo znamená, že hlavné slovo má vždy žena. Miestni tak verili skôr cudzincom ako Vietnamcom, ktorí ich počas vojny chceli naverbovať do armády.
Hoci Marián vedel, že toto etnikum je iné, realita „bohatých farmárov“ ho napriek tomu šokovala. V malej chatrči, kde žili štyri generácie farmárov, spalo na zemi osemnásť ľudí. Rodina Lim nemala záchod, kúpeľňu či elektrinu a do dediny neviedla ani žiadna poriadna cesta. Až tu zistil, že každý „farmár“ má za domom políčko, kde pestuje kávu. Výroba kávy sa začína miestnymi farmármi, no tí boli len tým najmenším článkom v celom procese.
Sto rokov sa nič nezmenilo
Marián nemohol prestať myslieť na to, čo videl. Chcel pomôcť svojej novej rodine, a preto sa s každou návštevou čoraz viac zaujímal o kávové čerešne. Pre miestnych však boli len obyčajnou komoditou, ktorú treba čím skôr predať.
Pod kávovníky rozložili plachty, stromom potriasli a do vriec pozbierali všetko, čo spadlo na zem: aj nezrelé zrná, listy či konáre. Obchodníkom bolo jedno, čo nakupujú. Vrecia ani neotvárali, predávali ich totiž ďalej a farmári boli radi, že dostanú aspoň čo-to zaplatené.
Více zde | Podnikání za 500 Kč ? – ANO