Päť príbehov ukrajinských žien, ktoré sú inšpiráciou uprostred vojnového chaosu
Olha Rudneva vedie rehabilitačné centrum, kde zranení vojaci a civilisti získavajú späť pohyb aj dôstojnosť. Valeriia Abdal vybudovala systém dlhodobej podpory pre tisíce detí, ktoré prišli o rodičov. Lala Tarapakina zachraňuje opustené zvieratá z oblastí, kde už nezostal kameň na kameni. Yuliia Paievska, známa ako Taira, zachraňovala životy v Mariupole a zároveň zachytila zábery z obliehaného mesta, ktoré sa stali dôležitým dokumentom vojnových zločinov. Olga Olefirenko premenila odkaz svojho padlého otca na aktívne hospodárstvo, ktoré spája komunitu a vytvára nové pracovné miesta.
Niektoré z nich boli ocenené v Bielom dome, iné zaradené do prestížnych svetových rebríčkov. Všetky však spája niečo podstatnejšie – rozhodnutie konať tam, kde by bolo jednoduchšie stiahnuť sa do úzadia. Namiesto veľkých slov robia veľké skutky každý deň, systematicky, pre budúcnosť.
Olha Rudneva – žena, ktorá premieňa traumu na silu
Keď Olha Rudneva v roku 2022 spoluzakladala rehabilitačné centrum s názvom Superhumans Center, išlo o urgentnú odpoveď na tragickú realitu vojny. Od začiatku plnoformátovej ruskej invázie prišlo podľa ukrajinského ministerstva zdravotníctva o končatiny viac než 50-tisíc Ukrajincov– vojakov aj civilistov. Dôvodmi sú najmä neskoré evakuácie z bojiska či následné infekcie. A čísla neustále stúpajú.
Superhumans sa stalo miestom, kde zranení dostávajú viac než len zdravotnú starostlivosť – nachádzajú tam nádej, špecializovanú rehabilitáciu a dôstojné zázemie pre návrat do života.
„Od otvorenia v apríli 2023 tu bolo ošetrených viac ako 1 000 pacientov – vojakov aj civilistov, dospelých aj detí. Takmer 800 z nich dostalo protetické končatiny,“ informuje BBC.
Rudneva, ktorá dlhodobo pôsobila v oblasti verejnoprospešných projektov, zúročila svoje skúsenosti v koordinácii aj medzinárodnom fundraisingu. V spolupráci s tímom a partnermi sa jej podarilo zmobilizovať podporu z celého sveta – nielen finančnú, ale aj symbolickú. Jej presvedčivá vízia, že „trauma môže človeka nielen zničiť, ale aj posilniť“, oslovila mnohé známe osobnosti. K tým, ktorí sa stali podporovateľmi centra patria napríklad Bear Grylls, Richard Branson, Sting či Trudie Styler.
V roku 2025 sa Rudneva zúčastnila Invictus Games v kanadskom Vancouveri, kde sa počas semifinálového zápasu vo volejbale medzi tímami Spojeného kráľovstva a Nigérie stretla s princom Harrym, vojvodom zo Sussexu. Pri rozhovore o ukrajinských rehabilitačných snahách mu odovzdala symbolický dar – náramok s nápisom „Kto zachráni jeden život, zachráni celý svet“. Pridala aj tričko Superhumans ako poďakovanie za jeho podporu Ukrajine. Stretnutie zdieľala aj na svojich sociálnych sieťach a v rozhovore pre Hello! Magazine, kde zdôraznila význam medzinárodnej spolupráce a výmeny skúseností v oblasti liečby vojnových zranení.
Pod vedením Rudnevej sa Superhumans Center profiluje nielen ako špičkové rehabilitačné zariadenie, ale aj ako globálny symbol odolnosti a inovatívneho prístupu k liečbe vojnových zranení. „Odolnosť znamená každé ráno vstávať za zvuku sirén a bojovať za svoju krajinu. Znamená to znovu objaviť zmysel svojho života namiesto toho, aby ste sa zamotávali do otázky: Prečo ja?. Znamená to nájsť spôsoby, ako robiť viac, aj keď máte každý deň menej,“ zdôraznila Rudnieva.
Rudneva má dlhoročné skúsenosti s vedením organizácií v oblasti verejného zdravia – 18 rokov stála na čele Nadácie Oleny Pinchuk, ktorá sa zameriavala na boj proti epidémii HIV/AIDS na Ukrajine. Po vypuknutí vojny koordinovala aj humanitárny hub HelpUkraineCenter v Poľsku. Za svoju prácu bola v roku 2024 zaradená do prestížneho zoznamu 100 najvplyvnejších žien sveta podľa BBC. Tento rok bola ocenená titulom Žena Ukrajiny 2025.
Aj preto sa o nej dnes hovorí ako o žene, ktorá pomáha Ukrajine nielen prežiť, ale aj sa pozviechať z najväčších strát. Jej práca je dôkazom toho, že odvaha a systémová pomoc dokážu nahradiť bezmocnosť a priniesť dôstojnosť aj tam, kde ju vojna zobrala.
Yuliia Paievska (Taira) – tvár odvahy, ktorá dokumentovala peklo Mariupoľa
Yuliia Paievska, známa pod prezývkou Taira, sa stala jednou z najvýraznejších postáv modernej ukrajinskej histórie. Jej príbeh nehovorí len o pôsobení vojenskej záchranárky, ale aj o tom, ako sa civilný život môže zo dňa na deň zmeniť na priame pôsobenie vo vojnovej zóne a ako v takom priestore môže žena zohrávať úlohu záchrankyne, svedkyne aj aktívnej účastníčky zápasu o ľudský život.
Rodáčka z Kyjeva, vychovávaná starými rodičmi, sa od detstva formovala športom a disciplínou. Profesionálne pôsobila ako výtvarníčka, kým sa v roku 2013 počas Revolúcie dôstojnosti nepostavila do prvej línie ako medička na Majdane. Tam sa začal jej prerod od civilnej inštruktorky aikida a dizajnérky po veliteľku evakuačnej jednotky v Mariupole.
V nasledujúcich rokoch založila záchranný tím „Anjeli Tairy“, ktorý operoval v blízkosti frontu a zabezpečoval evakuáciu zranených. V rokoch 2018 až 2020 slúžila ako zmluvná členka Ozbrojených síl Ukrajiny a viedla evakuačné oddelenie 61. mobilnej poľnej nemocnice v Mariupole.
Za svoju činnosť získala viacero vojenských vyznamenaní a titul Národný hrdina Ukrajiny. V roku 2020 bola jedinou ženou v ukrajinskom tíme na Invictus Games. Na ďalší ročník v roku 2022 sa už však nedostala – namiesto športovej súťaže v Haagu sa ocitla v ruskom zajatí.
Paievska sa však do povedomia sveta dostala ešte výraznejšie vďaka svojej dokumentaristickej práci. V prvých týždňoch ruskej invázie nosila na tele kameru, ktorú jej osobne daroval princ Harry. Zachytila ňou desiatky hodín záberov z obliehaného Mariupoľa – každodenný chaos, zranených, evakuácie aj nasadenie záchranárov. Tesne pred svojím zadržaním ukryla pamäťovú kartu do vatového tampónu a cez dôveryhodný kontakt ju dostala k novinárom z agentúry Associated Press. Tí ju preniesli cez pätnásť ruských kontrolných bodov a v máji 2022 publikovali zábery, ktoré obleteli svet – nevyretušovanú realitu zničeného mesta.
V marci 2023 si Yuliia Paievska prevzala v Bielom dome medzinárodné ocenenie Women of Courage, ktoré jej osobne odovzdali americký minister zahraničných vecí Antony Blinken a prvá dáma Jill Biden. Americká diplomacia vyzdvihla jej mimoriadnu osobnú odvahu – ako medičky, veliteľky, aj ako ženy, ktorá sa postavila bezpráviu s kamerou v ruke.
Dnes je Paievska považovaná za jednu z najvýraznejších postáv občianskeho odporu. Jej odkaz nie je len v záchrane životov, ale v tom, že nikto z tých, ktorých sa vojna dotkla, by nemal zostať nevypočutý.
Olha Olefirenko: Farma ako pokračovanie odkazu padlého otca
Keď sa Olha Olefirenko rozhodla vybudovať vlastnú farmu, nešlo len o podnikateľský plán. Bol to spôsob, ako uctiť pamiatku svojho otca, Yuriia Olefirenka – veliteľa 73. námorného špeciálneho centra, ktorý zahynul hrdinsky v roku 2015 pri obliehaní Mariupoľa. Jeho životnou túžbou bolo raz sa usadiť a viesť vlastné hospodárstvo. Olha sa rozhodla tento sen uskutočniť a zároveň tým pomôcť celej komunite.
Pomoc prišla v správny čas. Vďaka grantu z programu Ukrajinského fondu pre veteránov mohla Olha nielen založiť farmu, ale sústrediť sa aj na modernizáciu, využívanie nových technológií a vytváranie pracovných miest v regióne. „Grant je zodpovednosť, štátne prostriedky, preto chcem vybrať kvalitné a ušetriť, pokiaľ to bude možné. Dostali sme síce minimálny, ale v skutočnosti veľmi veľký impulz,“ povedala v jednom z rozhovorov. Sama denne dochádza do dediny Bobrinec, kde osobne riadi výstavbu, zháňa materiál a dohliada na chod farmy. Pomáha jej dočasne aj mama, keďže jej manžel rovnako ako jej otec vstúpil do armády po vypuknutí plnoformátovej vojny.
Dnes už má k dispozícii vyše 300 štvorcových metrov farmárskych priestorov vrátane samostatnej bezpečnostnej miestnosti. Na mieste je pripravené zázemie pre veterinárneho lekára a plánuje spustiť plnohodnotnú prevádzku.
Za svoju výnimočnú odhodlanosť a schopnosť spojiť osobný príbeh so službou komunite bola Olha Olefirenko v roku 2024 zaradená do prestížneho zoznamu 100 najvplyvnejších žien sveta podľa BBC. Jej príbeh je dôkazom, že aj zo straty sa môže zrodiť niečo trvalé, zmysluplné a že spomienka na tých, ktorí padli, môže žiť ďalej v konkrétnych skutkoch ich blízkych.
Valeriia Abdal – žena, ktorá buduje budúcnosť pre deti vojny
Keď sa vojna stala každodennou realitou, Valeriia Abdal sa tiež rozhodla konať. Spolu s malou skupinou rovnako zmýšľajúcich ľudí založila iniciatívu, ktorá sa zamerala na tých najzraniteľnejších – deti, ktoré prišli o jedného alebo oboch rodičov v dôsledku ruskej invázie. „S malým tímom sme sa rozhodli pomáhať tým, ktorí sa nemajú ako brániť – deťom, ktoré stratili rodičov, nemajú prístup k vzdelaniu, nemôžu si samy zarobiť,“ vysvetľuje Abdal.
Z dobrovoľníckeho projektu vznikla nadácia Deti hrdinov – dnes jedna z najväčších organizácií svojho druhu na Ukrajine. V máji 2025 bolo pod jej ochranou už viac než 13 000 detí, ktorým poskytuje dlhodobú, cielenú a osobitne nastavenú pomoc.
„Naším cieľom je deti nielen podporiť, ale im pomôcť prekonať hlboké traumy tak, aby napriek všetkému mohli rozvinúť svoj potenciál,“ hovorí Abdal. Každé dieťa je podporované až do dosiahnutia plnoletosti, bez ohľadu na to, či má dnes päť alebo sedemnásť rokov.
Systém pomoci, ktorý nadácia vytvorila, zahŕňa psychologickú, humanitárnu, právnu, lekársku aj vzdelávaciu podporu. Základom je psychická stabilita – o tú sa stará 28 psychológov a psychoterapeutov, ktorí pracujú nielen s deťmi, ale aj s ich opatrovateľmi.
Veľký dôraz kladú aj na humanitárny pilier pomoci – od oblečenia, školských potrieb a potravín, cez techniku až po zdravotné poistenie. „Chceme ich obklopiť láskou a starostlivosťou, aby vedeli, že nie sú opustené a mohli ďalej snívať ako každé iné dieťa,“ dodáva Abdal.
Dôležitou súčasťou pomoci je aj sociálna integrácia. V roku 2024 poslali do letných táborov vyše 2 000 detí – vždy s odborným psychologickým sprievodom. Cieľom je, aby deti vytvárali nové priateľstvá a obnovovali schopnosť dôverovať svetu okolo seba.
Rovnako systematicky pristupuje nadácia aj k vzdelaniu – od doučovania základných predmetov, cez jazykové kurzy a IT zručnosti až po prípravu na prijímacie skúšky. Vďaka spolupráci s univerzitami a školami môžu niektoré deti dokonca študovať a bývať v súkromných školách, pričom cez víkendy sa vracajú k rodinným príslušníkom.
Valeriia Abdal sa zároveň stala hlasom týchto detí aj za hranicami Ukrajiny. Aktívne vystupuje na medzinárodných fórach, výstavách a partnerských podujatiach, kde upozorňuje na potrebu dlhodobej starostlivosti o vojnové siroty.
Lala Tarapakina – aktivistka, ktorá bojuje za tých, ktorých všetci opustili
Lala Tarapakina je známa ako ukrajinská novinárka, autorka a občianska aktivistka. Po vypuknutí vojny však rozšírila svoju činnosť aj tam, kde hlas obetí často nezaznie – medzi zvieratá, ktoré ostali opustené v bojových zónach. Stala sa jednou z najvýraznejších postáv záchrany tých, na ktorých sa v krízových situáciách často zabúda.
Po vypuknutí ruskej invázie sa Tarapakina stala dobrovoľníčkou a organizovala evakuáciu ľudí aj zvierat z frontových oblastí. Humanitárna pomoc, lieky a podpora komunitám v oblastiach zasiahnutých bojmi sa stali každodennou súčasťou jej života. Jej najvýraznejším projektom v tejto oblasti sa stala mimovládna organizácia Patron Pets Center, ktorá zachraňuje opustené zvieratá priamo v bojových zónach, najmä na Donbase.
Všetko sa začalo malou skupinou ľudí a obrovským presvedčením, že nemôžeme zostať ľahostajní. Dnes už nejde len o individuálnu pomoc, ale o systematickú a cielenú záchranu tisícov životov. Na jej pohľad je až 80 % zvierat, ktoré dnes evakuujú z vojnových zón, opustených ich vlastnými majiteľmi počas invázie. „Zatiaľ sú to len dobrovoľníci, kto túto dieru v systéme vypĺňa. Neexistuje žiadna štátna inštitúcia, ktorá by sa opusteným zvieratám venovala systematicky. A to je zlyhanie,“ konštatuje Tarapakina.
Napriek chýbajúcemu štátnemu systému sa jej tímu darí vytvárať funkčné modely spolupráce, ako napríklad v Chersonskej oblasti. Tam sa jej tímu podarilo nadviazať partnerstvo so Štátnou službou pre ochranu spotrebiteľa a zdravia zvierat. Dobrovoľníci sterilizujú zvieratá podľa európskych protokolov, označujú ich (klipsovaním) a štátni veterinári zabezpečujú očkovanie proti besnote. „My sme to nazvali symbióza, keď systém konečne nezaťažujeme, ale s ním spolupracujeme. V tom vidím veľký potenciál,“ hovorí.
Tarapakina otvorene hovorí o tom, že problém bezprístrešných zvierat sa v dôsledku vojny stal krízovým – pred inváziou žilo na Ukrajine odhadom 7 miliónov domácich zvierat. Dnes ich počet, najmä tých opustených, nie je evidovaný, no podľa záchranárov ich počet narástol násobne.
Jej boj za opustené životy sa však nekončí pri záchrane. Projekt „12 strážcov“, ktorý prepája tému kultúrneho dedičstva so záchranou zvierat, sa sústreďuje nielen na fyzickú pomoc, ale aj na systémové riešenia, ako je sterilizácia, adopcia, evidencia a legislatíva.
Pred vojnou sa Tarapakina venovala revitalizácii zóny okolo Černobyľa, rozvoju turistickej infraštruktúry a obnove objektov v Pripiati. Je autorkou populárnych cestovateľských sprievodcov, zakladateľkou projektov „Nájdeme na Ukrajine“ a „12 strážcov“, ktoré mapovali a oživovali ukrajinské hrady, a spoluautorkou iniciatív #MadeInUkraine. Napísala aj knihu pre deti „Malá čarovná cesta“. Aj v čase vojny zostáva verná svojej filozofii – kultúra, krajina a živé bytosti si zaslúžia ochranu aj v ruinách, aj uprostred chaosu.
Více zde | Podnikání za 500 Kč ? – ANO