Starý globálny ekonomický poriadok je mŕtvy (názor Martina Wolfa)

Článok pôvodne vyšiel v denníku Financial Times. Ďalšie články nájdete tu.

Martin Wolf je hlavným ekonomickým komentátorom Financial Times.

Aký koniec obchodnej vojny medzi Spojenými štátmi a Čínou by si mali priať ľudia, ktorí nie sú z týchto krajín? Mali by chcieť, aby prehrali obe strany. Je pravda, že prístup Donalda Trumpa je oveľa horší než len intelektuálne nesúrodý: je smrtiaci pre akýkoľvek globálny poriadok založený na spolupráci.

Niektorí ľudia si dokonca myslia, že zrútenie takéhoto „globalizmu“ je žiaduce. Podľa môjho názoru je hlúpe si predstaviť, že svet riadený dravými „veľmocami“ by bol lepší ako ten, ktorý máme teraz. Hoci Trumpov protekcionizmus musí prehrať, čínsky merkantilizmus nesmie vyhrať, pretože aj ten spôsobuje značné globálne ťažkosti.

Amerických mínus 24 percent

Na pochopenie problémov, ktorým čelí svetová ekonomika, je užitočné začať témou „globálnej nerovnováhy“, o ktorej sa veľa diskutovalo v období pred globálnou finančnou krízou a krízou eurozóny v rokoch 2007 až 2015. V nasledujúcich rokoch sa táto nerovnováha zmenšila, ale celkový obraz sa nezmenil.

Ako sa uvádza v najnovšej správe Medzinárodného menového fondu o svetovom ekonomickom výhľade, Čína a európske veriteľské krajiny (najmä Nemecko) dosahujú trvalé prebytky, zatiaľ čo Spojené štáty majú kompenzačné deficity.

V dôsledku toho bola čistá medzinárodná investičná pozícia Spojených štátov v roku 2024 mínus 24 percent svetového výstupu. Keďže Amerika má deficit obchodnej bilancie a bežného účtu a má aj komparatívnu výhodu v oblasti služieb, má tiež veľké deficity vo výrobe.

A čo z toho?, spýtal by sa vášnivý zástanca voľného trhu. Dokonca aj menej vášnivý zástanca voľného trhu by mohol oprávnene poznamenať, že Spojené štáty mali šťastie, že desaťročia žili nad svoje pomery.

To nemusí byť problém: veď nikto ich nebude môcť prinútiť, aby splatili svoje záväzky. Majú tiež spôsoby, elegantné aj menej elegantné, ako sa vyhnúť platobnej neschopnosti. Na myseľ prichádzajú inflácia, znehodnocovanie meny, finančná represia a masové bankroty podnikov.

Chronické fiškálne deficity

V tomto pomerne sebauspokojivom pohľade na veľké a pretrvávajúce globálne nerovnováhy však možno vidieť aspoň tri veľké medzery. Prvá spočíva v tom, že sa stali politicky škodlivými – takými škodlivými, že pomohli Trumpovi dvakrát vyhrať prezidentské voľby.

Druhou je, že na strane prebytku účtovnej knihy sa nachádzajú intervencie s negatívnym súčtom, ktorých cieľom je posunúť globálnu rovnováhu ekonomickej moci. Hoci medzinárodné vzťahy nie sú len o ekonomickej moci, tá je určite ich kľúčovou súčasťou.

Tretia je, že protiváhou zahraničných deficitov býva neudržateľné domáce zadlžovanie. V kombinácii s finančnou nestabilitou môže toto zadlžovanie viesť k obrovským finančným krízam, ako tomu bolo v rokoch 2007 až 2015.

Sektorové úspory a investičná bilancia sú veľavravnými ukazovateľmi tejto poslednej výzvy. Cudzinci majú voči Spojeným štátom už desaťročia značný prebytok úspor. Americké podniky sú tiež od začiatku tohto desaťročia v rovnováhe alebo v prebytku, zatiaľ čo americké domácnosti sú v prebytku od roku 2008. Keďže tieto sektorové bilancie sa musia rovnať nule, domácou protiváhou deficitu bežného účtu Spojených štátov sú chronické fiškálne deficity.

Strach z čínskej mašinérie

Ak by boli reálne úrokové sadzby vysoké, fiškálne deficity by mohli byť hnacou silou chronických vonkajších deficitov. Opak je však pravdou: reálne úrokové sadzby boli buď nízke, alebo veľmi nízke.

Keynesianska hypotéza sa zdá byť správna: prílev čistých zahraničných úspor, ktorý sa prejavil v prebytkoch kapitálového účtu (a deficitov bežného účtu), si vyžiadal veľké fiškálne deficity, pretože americký domáci dopyt by inak bol chronicky nedostatočný. Čína nie je jediným hráčom na druhej strane globálnej bilancie. Je však najdôležitejšia.

Michael Pettis má podľa môjho názoru pravdu, keď tvrdí, že svetová ekonomika nemôže len tak ľahko absorbovať obrovskú ekonomiku, v ktorej spotreba domácností predstavuje 39 percent HDP a výška úspor (a teda aj investícií) tomu zodpovedá.

Je tiež jasné, že práve to pomohlo poháňať politiku Made in China 2025, ktorú Rhodium Group považuje za úspešnú. Existujúce priemyselné veľmoci sa nevyhnutne boja tejto čínskej mašinérie.

Kto vyhrá obchodnú vojnu?

To nás vracia k otázke kto vyhrá obchodnú vojnu medzi Amerikou a Čínou. Tvrdil som, že Čína, čiastočne preto, že Spojené štáty sa stali tak nedôveryhodnými, a čiastočne preto, že Čína má možnosť rozšíriť domáci dopyt a tak kompenzovať stratený dopyt zo Spojených štátov.

Matthew Klein vo svojom vynikajúcom newsletteri The Overshoot na portáli Substack odpovedá, že Čína túto možnosť má už dlho, ale nevyužila ju. Moja odpoveď je, že Čína to teraz musí urobiť, a preto sa skutočne rozhodne pre rozšírenie dopytu, namiesto toho, aby akceptovala obrovský domáci pokles. Uvidíme.

Bezprostredne nás bude zaujímať výsledok obchodnej vojny medzi Amerikou a Čínou a možný vývoj Trumpových ciel. Nesmieme však ignorovať širšie súvislosti. Obchodná politika by sa nemala posudzovať izolovane. Ako vedeli zakladatelia povojnového obchodného systému, najmä samotný Keynes, jej úspech závisí aj od prispôsobenia sa globálnej makroekonomiky, a teda od fungovania medzinárodného menového systému.

Európa musí uvažovať nanovo

V prvej fáze povojnového obdobia mali Spojené štáty obrovské prebytky bežného účtu, ktoré však recyklovali do úverov. V druhej fáze, do roku 1971, sa ich prebytky zmenšili. To viedlo k ukončeniu viazania dolára a k všeobecnému plávajúcemu kurzu spojenému s inflačným cieľom, aspoň v krajinách s vysokými príjmami.

Pred rýchlym vzostupom Číny tento systém fungoval dostatočne dobre. S tým sa skončila éra, počas ktorej Spojené štáty mohli fungovať ako veriteľ a výdavkový orgán poslednej inštancie, čo v 80. rokoch otestovalo Japonsko a Nemecko, a ktorá sa stala politicky a ekonomicky nefunkčnou.

Trumpova nepredvídateľnosť a zameranie na bilaterálne dohody sú skutočne nerozumné. Starý ekonomický poriadok pod vedením Spojených štátov je však teraz neudržateľný. Amerika už nebude slúžiť ako vyrovnávač poslednej inštancie. Svet – najmä Čína a Európa – musí začať uvažovať nanovo.

© The Financial Times Limited 2025. Všetky práva vyhradené. Nesmie sa ďalej šíriť, kopírovať ani nijako upravovať. Za poskytnutie tohto prekladu je zodpovedný výlučne Ringier Slovakia Media. Spoločnosť Financial Times Limited nenesie žiadnu zodpovednosť za presnosť alebo kvalitu prekladu.

Více zde | Podnikání za 500 Kč ? – ANO