Toto sú najväčšie hoaxy o socializme, ktorým verí väčšina Slovákov

Článok vychádza ako súčasť série Ako to bolo… November ’89.

Pred rokom 1989 sa vraj žilo lepšie, kapitalizmus bol vnímaný ako horší systém a socializmus prinášal istoty – každý mal prácu a Československo bolo priemyselnou veľmocou. To sú rozšírené mýty, ktorým verí veľká časť Slovákov. Nová štúdia Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika však odhaľuje, ako veľmi sa tieto predstavy líšia od reality. Zároveň upozorňuje, že nostalgický pohľad na socializmus je dodnes živený propagandou a spomienkovým optimizmom.

Podľa dávnejšieho prieskumu agentúry Focus až 60 percent Slovákov verí, že socializmus bol ekonomicky životaschopný a hospodársky sa mu darilo. Tento pohľad je však vzdialený od reality.

Peter Gonda, spoluautor štúdie, upozorňuje: „Namiesto vyššej životnej úrovne a slobody, ktoré malo pracujúcim priniesť riadenie hospodárstva v súlade s princípmi marxizmu-leninizmu, došlo presne k opaku.“

Československo síce na začiatku nebolo v porovnaní s Rakúskom, Nemeckom alebo Fínskom ekonomicky výrazne pozadu, avšak v priebehu štyroch desaťročí jeho hrubý domáci produkt (HDP) značne zaostával. Komunistická strana sa odvolávala na úspech sovietskeho modelu, ktorý mal predbehnúť USA, avšak tieto ambície zostali len propagandou.

Problémy štátnych podnikov

Mnohí Slováci dodnes veria, že socialistické štátne podniky efektívne uspokojovali dopyt ľudí a prinášali ekonomický prospech všetkým občanom. Centrálne plánovanie, ktoré v socializme nahradilo konkurenciu, však vytvorilo rigidný systém s nedostatkami. Radovan Kazda, ďalší spoluautor štúdie, opisuje situáciu takto: „Konkurenčné prostredie, motív zisku a slobodu voľby spotrebiteľov v ekonomike nahradil záujem komunistickej strany, jej centrálne plány, propaganda a inštitucionálne donucovanie.“

Centrálne plánovanie určovalo výrobné kvóty, výrobné programy, objem práce a smer odbytu. Výsledkom bol systém, kde kvalita výroby zaostávala, kvantita sa uprednostňovala nad potrebami spotrebiteľov a v podstate chýbala akákoľvek efektívna spätná väzba.

Socialistická propaganda často zdôrazňovala silu spolupráce medzi štátmi socialistického bloku a ich nezávislosť od západného kapitalizmu. Avšak ekonomická výmena bola riadená na základe rozhodnutí bývalého ZSSR, čo spôsobovalo vážne problémy. „Komunisti počas svojho vládnutia neustále poukazovali na ekonomickú spoluprácu socialistických krajín,“ vysvetľuje Radovan Potočár, ďalší spoluautor štúdie.

Na príklade Československa a Jemenu štúdia ukazuje, že namiesto efektívneho obchodu bol tento vzťah výrazne stratový. Československé zbrojovky dodali Jemenu vojenskú techniku za 87 miliónov dolárov, ale reálne získali len 30 percent tejto sumy, pričom zvyšok bol splácaný desaťročia s nízkym úrokom. Tento jednostranný prístup viedol k tomu, že do roku 1990 nám krajiny ako Sýria, Irak a Líbya dlžili stovky miliónov dolárov.

5fotiek v galérii Vývoj Československej ekonomiky Zdroj: Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika

Zamestnanosť a pracovné istoty

Socializmus sa často prezentuje ako systém, ktorý zabezpečil prácu pre každého. Tento údaj o nulovej nezamestnanosti je však klamlivý. Gonda upozorňuje, že zamestnanosť bola v skutočnosti viac povinnosťou než právom, a to pod hrozbou trestu. „Socialistický režim síce oficiálne vykazoval stopercentnú zamestnanosť, ľuďom však pri výbere povolania boli kladené prekážky,“ tvrdí Gonda a dodáva, že podnikanie bolo zakázané. V praxi to znamenalo, že mnohí ľudia síce mali zamestnanie, ale často iba predstierali činnosť alebo sa venovali súkromným záležitostiam.

Zajímavost : Taliansko podpísalo s Čínou memorandum o priemyselnej spolupráci

Napriek mýtom o vysokej životnej úrovni si Slováci za socializmu nemohli dovoliť toľko ako dnes. Priemerné reálne mzdy rástli v Západnej Európe od roku 1970 do roku 1988 ročne o 2,4 percenta, zatiaľ čo v Československu to bolo len 0,3 percenta. Príklady ukazujú, že ceny niektorých dotovaných tovarov, ako napríklad zemiaky, a mlieko boli síce nízke, no celková kúpna sila občanov bola v porovnaní so Západom výrazne nižšia.

Podľa štúdie sa životná úroveň obyvateľov ČSSR odklonila od vyspelých krajín po roku 1948, keď sa Československo stalo súčasťou bloku spriatelených štátov. Kým v roku 1948 tvoril vývoz do vyspelých krajín 44 percent celkového exportu, v roku 1983 to bolo už len 16 percent.

Direktívna medzinárodná výmena

Socialistické krajiny, izolované od medzinárodnej konkurencie, postupne zaostávali. Ekonomickí analytici ako Karel Kouba a Jozef Goldman už v 70. rokoch varovali, že „podniky, ktoré boli izolované od svetového vývoja, neboli vystavené pôsobeniu objektívnych síl, ktoré by preverovali vhodnosť, akosť, technickú úroveň a hospodárnosť výroby“. Štúdia ukazuje, že tento trend zaostalosti pokračoval až do roku 1989, keďže socialistická ekonomika bola čoraz viac izolovaná od svetových trhov.

Štúdia tak ukazuje, že predstava o „zlatých časoch socializmu“ je viac výsledkom nostalgie a propagandy než skutočného hospodárskeho úspechu. Socializmus, ktorý sa prezentoval ako spravodlivejší systém s istotami pre každého, viedol k nízkej životnej úrovni, nedostatku, plytvaniu a ekonomickému zaostávaniu.

Ďalšie mýty socializmu, ktorým verí mnoho Slovákov, sa týkajú zárobkov, ktoré boli pred rokom 1989 v podstate rovnaké, a preto neexistovali veľké sociálne rozdiely, pričom o dôchodcov sa skvelo postaral štát. A popritom všetkom im zabezpečil aj lacné a kvalitné potraviny.

5fotiek v galérii Export Československa Zdroj: Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika

Bez sociálnych rozdielov

Mnohí ľudia na Slovensku si dnes idealizujú obdobie socializmu. Viera, že „všetci zarábali v podstate rovnako, neexistovali veľké sociálne rozdiely, o dôchodcov sa skvelo staral štát a potraviny boli oveľa lepšie“, je bežným presvedčením, ktoré vychádza skôr zo spomienkového optimizmu než z reálnych dát. Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika sa v nedávnej štúdii zameral na hlbšiu analýzu týchto mýtov a jej výsledky ukazujú odlišný obraz bývalého režimu.

Skutočnosť však bola iná. Aj pred rokom 1989 existovali rozdiely v príjmoch. Autori štúdie poukazujú, že išlo o nezanedbateľné odlišnosti. V roku 1959 sa mesačné mzdy väčšiny zamestnancov pohybovali v rozmedzí 600 až 1400 korún československých (Kčs). Vyše 70 percent pracujúcich spadalo do tejto kategórie najnižších príjmov. Najlepšie platení však zarábali až 3,5-násobok príjmu tejto väčšiny, čo znamená, že ani v socializme neexistovala úplná rovnosť. Navyše stredná trieda bola prakticky odstránená, čo komunisti dosiahli prostredníctvom zoštátňovania a menovej reformy.

Zajímavost : Kyberbezpečnosť v zdravotníctve: Lekárom pomáha umelá inteligencia

Podľa spoluautora štúdie Jakuba Šimeka sa síce v priebehu času stredná trieda začala obnovovať, keďže niektorí nízkopríjmoví ľudia si postupne polepšili. Český ekonóm Jiří Večerník však pripomína, že systém odmeňovania bol pre mladých a vzdelaných zamestnancov nevýhodný: „V odmeňovaní sa zvýhodňovali predovšetkým ľudia s vyšším vekom, tým pádom sa pozície mladých pracovníkov relatívne zhoršovali.“

Tiež platilo, že mzdy stúpali najmä vo výrobných odvetviach, ako boli priemysel a stavebníctvo, zatiaľ čo ľudia pracujúci v službách a školstve platovo zostávali. Dokonca aj vysokoškolsky vzdelaní pracovníci v týchto oblastiach často nezarábali viac ako ich kolegovia s nižším vzdelaním.

5fotiek v galérii Socialistické a kapitalistické mzdy Zdroj: Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika

Politická elita a bežní ľudia

Zaujímavý pohľad poskytuje aj porovnanie platov bežných robotníkov s príjmami komunistických funkcionárov. Napríklad krajský tajomník komunistickej strany v roku 1989 zarábal približne 10-tisíc Kčs mesačne, čo predstavovalo viac ako trojnásobok priemernej mzdy. Okrem toho mal nárok na nezdaniteľné náhrady vo výške 3- až 5-tisíc Kčs. Generálny tajomník ústredného výboru komunistickej strany dokonca zarábal až 18-tisíc Kčs mesačne, čo bol šesťnásobok priemerného platu, plus k tomu dostával nezdanené náhrady vo výške 8-tisíc Kčs.

Aj v socialistickom Československu existovala chudoba. V absolútnej chudobe žilo rok pred revolúciou 1,3 percenta obyvateľov, pričom začiatkom 80. rokov to bolo až 2,1 percenta. Na hranici chudoby, čiže pod tzv. sociálnym minimom, žilo v závere komunistického režimu až 9 percent obyvateľov. Podľa Šimeka patrili medzi najohrozenejšie skupiny dôchodcovia. Dôvodom boli nízke dôchodky, ktoré neboli systematicky zvyšované. Štát ich jednorazovo zvyšoval iba päťkrát – v rokoch 1971, 1976, 1979, 1982 a 1987 –, pričom ich kúpna sila počas 80. rokov stagnovala alebo dokonca klesala v dôsledku rastúcich cien v tieňovej ekonomike.

5fotiek v galérii Vývoj dôchodkov Zdroj: Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika

Ochrana životného prostredia

Ďalší rozšírený názor sa týka životného prostredia. Výsledky prieskumu agentúry Focus ukazujú, že 54 percent Slovákov verí, že „socialistický režim sa viac staral o životné prostredie, továrne vypúšťali menej škodlivín, ovzdušie aj vody boli čistejšie“. Tento obraz však nezodpovedá skutočnosti. Socialistické vedenie sa totiž environmentálnymi problémami takmer nezaoberalo.

Podľa Kazdu bola jedným z najpálčivejších problémov životného prostredia v socializme kvalita ovzdušia. Politici pred rokom 1989 neriešili environmentálnu legislatívu dôsledne a poplatky za znečisťovanie boli minimálne – napríklad v rezorte palív a energetiky tvorili len dve percentá z celkových nákladov. Podniky si ich teda započítali už pri plánovaní a pokračovali v znečisťovaní prakticky bez obmedzení.

Nedostatok údajov o kvalite vzduchu v bývalom Československu bol výsledkom utajovania informácií zo strany štátnych orgánov. Na základe údajov z roku 1990 však vieme, že koncentrácia jemných prachových častíc PM2,5 bola dvojnásobne vyššia oproti Rakúsku a Nemecku. Okrem toho úmrtnosť spojená so znečistením pevnými časticami bola po páde režimu alarmujúco vysoká – zomieralo 110 ľudí na 100-tisíc obyvateľov, zatiaľ čo v Rakúsku to bolo 44.

Zajímavost : Výpovede lekárov pribúdajú, je ich už 3 200. Odborári žiadajú vládu, nech konečne koná, lebo systém skolabuje

K podobným problémom dochádzalo aj v oblasti vodných zdrojov. „Správy o stave životného prostredia napríklad konštatujú po roku 1989 nepretržité zlepšovanie ukazovateľov kvality podzemných aj povrchových vôd,“ vysvetľuje Kazda. Počas socializmu však nezodpovedný prístup viedol k viacerým ekologickým katastrofám, ako napríklad v roku 1965 v Zemianskych Kostoľanoch, keď po pretrhnutí hrádze uniklo do okolia a rieky Nitry až 1,5 milióna metrov kubických popolčeku s vysokým obsahom arzénu.

(Ne)kvalitné potraviny

Posledným veľkým mýtom je názor, že za socializmu boli potraviny kvalitnejšie a bezpečnejšie. Podľa prieskumu si až 71 percent Slovákov myslí, že socialistické potraviny boli zdravšie. Štát síce kontroloval bezpečnosť potravín, no škodlivé prípady sa často pred verejnosťou zatajovali. Pravidelné správy Výskumného ústavu potravinárskeho odhaľujú, že sa v nich opakovane objavovali nebezpečné látky. Napríklad paprikové výrobky z Dunajskej Stredy obsahovali až 125 miligramov medi na kilogram, pričom norma pripúšťala len 15 miligramov. Aj v špenátových pretlakoch bol nadmerný obsah piesku, čo ohrozovalo najmä najmladších konzumentov.

Problémy s kvalitou pretrvávali aj v neskorších rokoch. Napríklad syry testované v roku 1989 obsahovali olovo, kadmium a zinok a monitorovanie z roku 1988 poukazovalo na vysoký obsah dusičnanov v zelenine a zemiakoch. Slávnym sa stal aj prípad z roku 1984, keď Československo exportovalo do USA šunku, ktorá však bola pre prítomnosť polychlórovaných bifenylov vrátená. Po tomto škandále sa ukázalo, že kontaminované boli aj potraviny pre domácich spotrebiteľov, dokonca aj dojčenská výživa.

Ako dodáva Kazda, dnes by podobné zistenie vyvolalo obrovský škandál. Ľudia by kontaminované potraviny prestali kupovať a mnohé potravinárske podniky so zamorenými kravínmi a ošipárňami by skrachovali.