Vláda Roberta Fica sa konečne odhodláva k prvej skutočnej reforme. Ako urobiť poriadok v samosprávach? (panel expertov)

3. K akým nevyhnutným zmenám bude musieť prísť, aby ste považovali túto reformu za úspešnú?

4. Ktoré kompetencie by mali prejsť zo štátu na samosprávy, prípadne naopak zo samospráv na štát v rámci tejto reformy?

5. Koľko vyšších územných celkov, okresov a obcí by malo mať ideálne Slovensko?

6. Akým spôsobom by mal štát uskutočniť znižovanie počtu krajov, okresov či obcí?

Viktor Nižňanský, splnomocnenec vlády pre decentralizáciu štátu v rokoch 1999-2001 a 2002 – 2006

1. Platí, že štruktúra a kvalita inštitúcií rozhoduje o „bohatstve“ občanov a teda aj štátu. Reforma spravovania štátu je teda nikdy nekončiaci príbeh, ktorý musí reagovať nielen na toľko spomínanú efektivitu a kvalitu poskytovania služieb občanom, ale aj na zmeny rámcových podmienok.

Nové trendy, ale aj nová politická situácia, si vyžadujú úpravy nielen v ekonomike, ale aj v spravovaní štátu. Nie je možné spravovať štát 21. storočia metódami spred desiatok rokov. Práve snahy o udržiavanie a „recykláciu“ starého systému, dokonca predstavy o návrate pred rok 1989, do éry národných výborov, povedú Slovensko z jednej krízy do druhej.

Nová situácia si vyžaduje väčšiu flexibilitu, zvýšenie odolnosti obcí, miest, regiónov, možnosti reagovať na rýchlo sa meniace podmienky. Je nevyhnutné, aby sa centrálna vláda sústreďovala na svoje výlučné úlohy a nemusela sa zaoberať vecami, ktoré je možné riešiť v rodine, obci, regióne. Potrebujeme „silný štát“, ale aj „silné“ mestá a obce, bez ktorých bude štát iba „prázdna nádoba“.

Dôsledky nadmernej koncentrácie moci pociťujeme denne. V tejto súvislosti si treba pripomenúť dve storočia starý výrok Frederica de la Mennais: „centralizácia spôsobuje mŕtvicu jadru a anémiu na okrajoch“.

2. Práve v tom, že je neslobodná, s priveľmi obmedzenými právomocami a tým aj nízkou mierou zodpovednosti. To znemožňuje využiť schopnosti, zručnosti obyvateľov miest a obcí, ale aj napríklad prírodný potenciál. Považujem za úsmevné ako straníci opakujú, že oni doručujú peniaze občanom, ale pritom zabudnú povedať, že najprv im podstatne viac, cestou daní a odvodov, zobrali a podstatnú časť z nich využili pre realizáciu svojich predstáv alebo na upevnenie moci. Ale aj občania by si mali uvedomiť, že čím viac pýtajú „od štátu“, tým drahšie za to zaplatia. Tým väčšie dane a odvody musia platiť a žiadne centrálne prerozdeľovanie nie je spravodlivé. Vždy víťazia tí najlepší lobisti.

3. Je nevyhnutné podstatne viac posilniť zodpovednosť územnej samosprávy za správu a rozvoj územia. Inými slovami, odovzdať kompetencie a financie mestám, obciam regiónom, tak ako s tým uvažovala naša pôvodná stratégia (1999). Príčinou stavu, v akom sa dnes nachádzame, je aj to, že sa k zásadnej vertikálnej deľbe moci žiadna vláda neodhodlala. Poslanci NR SR nemali dostatok dôvery v občanov a odmietli im vrátiť právomoci a zodpovednosť, ktorú im vzali centralistické a totalitné zriadenia.

Je nevyhnutné, aby mala územná samospráva podstatne väčšiu organizačnú, finančnú, majetkovú, ale aj mzdovú, autonómiu a tým aj zodpovednosť. Je potrebné naplniť toľko omieľaný princíp subsidiarity ukotvený v ratifikovanej Európskej charte miestnej samosprávy.

Súčasťou decentralizácie by mala byť tiež deregulácia a debyrokratizácia územnej samosprávy v oblasti ich vlastných kompetencií a tým prenechanie podstatne viac zodpovednosti za kvalitu života občanom a ich samospráve.

Rastúci rozsah povinných úloh, teda poštátňovanie samosprávy, ničí samosprávu, najmä menšie obce. To je často pre ne väčší problém, ako ich veľkosť. Od zmien v roku 2004 je miera byrokracie určite dvojnásobne vyššia a to napriek snahám o digitalizáciu.

Výrazné posilnenie územnej samosprávy je tiež významnou poistkou ochrany demokracie na Slovensku. Patrím k tým, čo si pod pojmom demokracia predstavujú úplne niečo iné, ako dnes zažívame.

4. Všetky, ktoré nie sú výlučnou kompetenciou štátnej správy. Tie sme pomenovali nielen v pôvodnej stratégii (1999), ale aj v dokumente, ktorý po sebe zanechal nastupujúcej vláde premiér úradníckej vlády Ľ. Ódora (2023). Je dôležité obmedziť duplicitnú zodpovednosť medzi štátnou správou a územnou samosprávou preto, aby mal občan úplne jasno, kto je za čo zodpovedný a mohol „mu to spočítať“, minimálne pri voľbách.

Som presvedčený, že jedinou skutočnou demokraciou je priama demokracia. Zastupiteľská demokracia je, pre mňa, nevyhnutné zlo. Preto, čím viac právomoci bude na miestnej úrovni, tým viac bude mať občan vplyv na správu a rozvoj územia v ktorom žije, na to, ako sa použijú dane a odvody, ktoré musí platiť. Preto som už v roku 1999 a neskôr 2004 navrhoval spájanie obcí, aby mala miestna samospráva silnejší hlas pri správe štátu. Aj dnes apelujem na občanov a predstaviteľov miest a obcí, aby si uvedomili, že rozdrobenosť obcí je iba voda na mlyn pre tých, čo potrebujú koncentrovať moc na dosiahnutie svojich cieľov a záujmov.

Aby sa nebránili komunálnej reforme, „silným“ obciam a mestám. Úspech a bohatstvo väčšiny štátov, ktoré sa tak často spomínajú, ale aj väčšia súdržnosť a dôvera v nich, tkvie práve v dohode na vytvorení silnej miestnej samosprávy, ktorá bola schopná prevziať a zabezpečiť väčšinu úloh týkajúcich sa každodenného života jej obyvateľov. Miestnej samosprávy, ktorá umožní spoluprácu súkromného a verejného sektora v prospech miesta kde žijú, otvorí nové možnosti pre aktívnych občanov, vráti do miest a obcí to, čo z nich robí dobré miesto pre život.

5. Ideálny štát neexistuje a štruktúra jeho inštitúcií je výsledkom politiky, rozhodnutia poslancov parlamentu. Oni by mali, na základe odborných odporúčaní, prezentovať, ako zástupcovia občanov, svoju predstavu. Ako to na Slovensku vyzerá a funguje, ako sa rešpektujú odborné názory, je ich vizitkou. Boli to napríklad poslanci NR SR, ktorí odmietli návrh odborníkov a požiadavky väčšiny občanov, stavovských organizácií miest a obcí na vznik vyšších územných celkov v hraniciach prirodzených regiónov Slovenska a viac kompetencií pre samosprávu.

Prispeli tým k rastu regionálnych rozdielov, úpadku viacerých regiónov, nedostupnosti služieb, emigrácii, strate sociálneho kapitálu, ale aj k „blbej nálade“.

Je potrebné rozlíšiť štruktúru štátnej správy a štruktúru obcí, prípadne vyšších územných celkov. Pre každú z nich existujú iné kritéria na to, aby plnili úlohy pre ktoré existujú. Aj vo väzbe na digitalizáciu, dereguláciu a po presune úloh na samosprávu si viem predstaviť výraznú redukciu ústredných orgánov štátnej správy, ich podriadených organizácií, ako aj miestnej štátnej správy.

Rovnako je nevyhnutná komunálna reforma. Počet „nových obcí“ bude výsledkom rokovaní v území, ale určite by mal byť násobne menší ako dnes. Forma spájania je vecou politickej dohody. Vzhľadom na výrazné regionálne rozdiely v štruktúre obcí by som sa nebál ani regionálne odlišných riešení. V inej pozícii je malá obec pri Bratislave, Trnave, ako malá obec na juhovýchodnom Slovensku vzdialená desiatky kilometrov od centra osídlenia. Považujem za dôležité, aby obyvatelia miest a obcí poznali benefity takejto zmeny a mali právo vyjadriť svoj názor. Zmeny na centrálnej a miestnej úrovni otvoria diskusiu o potrebe a kreovaní druhej úrovne územnej samosprávy a o jej kompetenciách. Tak to bolo aj pred 25 rokmi.

6. Reforma nie je cieľ, je to prostriedok, nástroj k tomu, aby sa zvýšila kvalita života obyvateľov miest, obcí, regiónov. Bez dohody politických strán na tom, „aké Slovensko chceme mať“ a ukotvenia princípov v Ústave, ostane tzv. reforma naďalej iba súčasťou mocenských hier, ktoré vždy zaplatia občania. Roky platí legislatíva, ktorá zmeny umožňuje, len žiadna vláda tomu nevenovala dostatočnú pozornosť.

Celú reformu musia gestorovať vládnuce politické strany, teda vláda, ktorej parlament vyslovil dôveru. Politické strany by mali predstúpiť pred občanov s jasnou predstavou. Nepochybujem, že mnohé ju majú a nepochybujem ani o tom, že inú, akou je decentralizované Slovensko. Ak si myslia, že decentralizácia nie je správnou stratégiou a preferujú centralizmus, v poriadku, ale nech to nahlas teda povedia a netárajú o význame miest a obcí, len aby oklamali ľudí a nestratili časť voličov.

Akékoľvek presúvanie zodpovednosti, najnovšie pri reforme územnej samosprávy na stavovské organizácie samosprávy, ktoré nemajú mandát na to, aby niečo svojim členom prikázali, je nezodpovedné zbavovanie sa povinnosti, nakoľko za celú štruktúru verejnej správy je zodpovedná vládnuca koalícia.

Je to najmä politická reforma. Ide o zmenu rozdelenia moci v štáte a preto musí existovať silný manažment na úrovni predsedu, alebo podpredsedu vlády, ktorý bude na čele tímu odborníkov, ktorí pripravia východiskové dokumenty, budú asistovať pri realizácii, ale následne budú každoročne posudzovať efektivitu verejnej správy práve vo väzbe na meniace sa podmienky, na víziu budúcnosti Slovenska a odporúčať parlamentu návrhy na úpravu. Teda to, čo sa po roku 2006 nikdy neuskutočnilo.

Nie je potrebné začínať na „zelenej lúke“. Už dnes existuje dostatok námetov a analýz na to, aby bolo možné zahájiť politické diskusie o budúcej podobe spravovania štátu. Pôjde však o viacročný proces, ktorý si vyžaduje etapizáciu a najmä veľa diskusií v území s tými, ktorých sa zmeny priamo týkajú, obyvateľmi miest a obcí. Pri takejto zmene násobne viac platí, že ak sa zmeny neujmú na miestnej rovni, nebudú mať dlhé trvanie.

Dušan Sloboda, analytik Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika

1. Reforma verejnej správy sa na Slovensku udiala počas Dzurindových vlád, následné dve dekády zažívame v rámci decentralizácie stagnáciu. Pritom takto to nemalo byť, reforma sa mala priebežne vyhodnocovať a upravovať. Tento typ reforiem si vždy v každej krajine, v ktorej sa deje, vyžaduje kontinuálny prístup k úpravám, a to sa u nás nestalo.

Slovensko upadá, a je to preto, lebo si vlády dvadsať rokov mysleli, že stačí žiť zo zmien, ktoré sa udiali v čase pred pristúpením Slovenska k EÚ a potom rozvoj Slovenska „zavesiť na klinec“ v podobe príjmu miliárd eur z eurofondov. Samozrejme, že potrebujeme pokračovať v decentralizačných reformách. Potrebujeme to zúfalo.

2. Prenos kompetencií a fiškálna decentralizácia je dodnes viac-menej v stave, v akom bola zrealizovaná pod taktovkou Viktora Nižňanského pred dvadsiatimi rokmi. Vtedajšia vláda prijala v júni 2004 ohľadom pokračovania reformy v súvislosti s potrebou municipalizácie materiál pre diskusiu. Avšak žiadna ďalšia vláda nenašla odvahu a vôľu pustiť sa do jej realizácie.

Radičovej vláda o tom aspoň hovorila vo svojom programovom vyhlásení, ale nielen vzhľadom na pád vlády k realizácii už nedošlo. Vzletné plány mali vo svojom programe aj vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera, nedokázali sa však rozhýbať ani k tomu, aby prebehla zmysluplná fáza otvorenej odbornej diskusie.

Pomerne slušný a zrozumiteľný materiál k potrebe pokračovania decentralizácie pripravila vláda Ľudovíta Ódora, a to napriek tomu, že vládla len pár mesiacov, a dokonca bez dôvery parlamentu. Ficove vlády sa tejto téme dosiaľ vyhýbali, a aj spôsob, akým sa o tom začína hovoriť dnes, nedáva veľa priestoru pre optimizmus.

3. Na Slovensku máme vyše 2900 obcí, miest a mestských častí, pričom dve tretiny obcí na Slovensku majú menej ako tisíc obyvateľov, priemerná obec dosahuje populáciu necelých 1900 obyvateľov. Takáto rozdrobenosť je v európskom priestore pomerne unikátna, okrem Slovenska je podobná resp. horšia situácia v súčasnosti už len v Česku a vo Francúzsku, vo väčšine členských krajín EÚ totiž prebehli v rámci územnej samosprávy konsolidačné reformy a rôzne formy municipalizácie.

Slovensko potrebuje úpravu financovania a rozsahu kompetencií územnej samosprávy, nové rozdelenie úloh medzi samosprávu a centrálnu vládu, medzi jednotlivé úrovne samosprávy, avšak nič z toho sa nestane, kým nedôjde k rozhodnutiu o nejakej forme združovania výkonu a úloh zabezpečovaných pre obyvateľov obcami na miestnej úrovni.

Dnes je to mimoriadne neefektívne a kvalita služieb poskytovaných obyvateľom je neraz nedostatočná. Slabosť a rozdrobenosť našej miestnej samosprávy je brzdou pre ďalšiu decentralizáciu krajiny, a tú potrebujeme i preto, aby Slovensko mohlo napredovať aj ekonomicky.

4. Môžeme to obrátiť a povedať si, čo sú výlučné kompetencie centrálnej vlády v unitárnom štáte, akým je Slovensko. Je nepochybné, že je to zahraničná politika a obrana krajiny, právny štát a spravodlivosť, vnútorný poriadok a ochrana obyvateľov prostredníctvom bezpečnostných a záchranárskych zložiek, základná sociálna politika, rámec povinného vzdelávania a definovanie povinností občanov voči štátu vrátane daní.

Nemyslím, že by bolo prínosné začať vo verejnom priestore žonglovať s kompetenciami a prehadzovať ich medzi úrovňami bez toho, aby bolo jasné, ako by úrovne verejnej správy po reforme na Slovensku vyzerali. Ak sa dohodneme na silnejšej miestnej úrovni samosprávy, či už formou zlučovania alebo združovania výkonu obcí do municipalít, je možné na túto úroveň presunúť viac kompetencií, ako dnes.

Keď budú municipality dostatočne silné, je pokojne možné, aby na ne prešli aj kompetencie dnešných samosprávnych krajov a Mečiarovu nepodarenú osmičku by sme tak konečne poslali do zabudnutia.

5. Kľúčovou úrovňou, ktorú potrebujeme reformovať, je miestna. Dzurindova vláda si v roku 2005 nechala spracovať geografmi z Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave aj návrh, ako by podľa expertov mohla vyzerať územná samospráva na miestnej úrovni. Výsledkom bola štúdia, podľa ktorej by sme na Slovensku mohli mať 160 celkov namiesto dnešných vyše 2900.

Napriek tomu, že tento návrh by sa niekomu mohol zdať radikálny, expertný tím sa tejto téme venoval aj naďalej, a v roku 2016 prezentoval upravený návrh, ktorý hovoril dokonca o 99 mikroregiónoch. To, že nejde o radikálny, ale racionálny návrh, ukazuje aj príklad Dánska, teda krajiny, ktorá je rozlohou i počtom obyvateľov podobná ako Slovensko. Príprava municipalizácie v Dánsku a následná realizácia prebehla v rokoch 1958 až 1970.

Pred zlučovaním existovalo viac než 1000 obcí, po tomto procese to bolo necelých 300. Systém zlučovania, ako aj celý jeho postup bol schválený parlamentom, pričom boli stanovené základné kritériá a časový limit, do ktorého sa mohli obce zlúčiť.

Takto dobrovoľne sa zlúčila drvivá väčšina obcí, zvyšné boli zlúčené „zhora“ rozhodnutím vlády. Avšak Dáni priebežne reformu vyhodnocovali, a v ďalších fázach došlo k redukcii na dnešných 98 obcí, čo je stav, ktorý v Dánsku platí od roku 2007. Iným príkladom je susedné Poľsko, ktoré má síce takmer sedemkrát viac obyvateľov než Slovensko, počet tamojších miestnych samospráv je však o približne 400 nižší oproti Slovensku.

Zlučovanie obcí sa na Slovensku javí ako nepriechodný krok, aj kvôli negatívnym spomienkam na nešťastný systém strediskových obcí na Slovensku realizovaný za komunizmu, preto by sa malo začať združovaním výkonu kompetencií obcí do municipalít, ktoré by mali podobu združení dnešných obcí.

6. Decentralizačné reformy sú ťažké, nedejú sa z večera do rána, vyžadujú si čas, odbornú i politickú diskusiu, hľadanie konsenzu, dôvery a vysvetľovania a ich realizácia presahuje volebné obdobie. Začať by sa malo tým, že sa určí člen vlády, ktorý by bol zodpovedný za naštartovanie decentralizačných reforiem. Kým takúto úlohu nebude plniť člen vlády, vrchovato by dočasne stačil aj člen vlády bez kresla, teda bez ministerstva, rozhodne nepotrebujeme zakladať ďalšie, nepohneme sa v reformách ďalej.

Splnomocnenec vlády stačiť nebude. Tento člen vlády by mal zodpovedať za proces konzultácií, ktoré by sa mali odštartovať na expertnej úrovni, so zastúpením organizácií združujúcich naše obce, mestá a kraje, kde by sa mali odohrávať diskusie podopreté argumentmi a analýzami. Cieľom by malo byť nájsť zhodu na riešeniach ohľadom toho, aký má byť obsah reformy pokiaľ ide o kompetencie, financovanie a podobu municipalizácie.

Následne by mala vláda prijať stratégiu s časovým plánom a návrhom legislatívnych zmien. Konečné slovo by mal mať parlament. Treba si uvedomiť, že tento typ reforiem trvá niekoľko volebných období, a jednotlivé fázy treba spúšťať tak, aby postupne nabiehali v časových horizontoch volebných období našich samospráv. Najbližšie voľby do obcí, miest a krajov nás však čakajú už na jeseň 2026.

Anton Marcinčin, ekonóm Konfederácie odborových zväzov

1. Áno, potrebuje. Hlavným problémom Slovenskej republiky je zlá správa, riadenie štátu. Najprv na ňu doplácali najchudobnejší ľudia v periférnych regiónoch juhu a východu Slovenska, dnes sú negatívne dôsledky zrejmé aj pri porovnaniach na národnej úrovni. Samé sa to neopraví.

2. Príliš veľa samospráv, žiadne právomoci regiónov voči obciam, príliš málo potrebných zodpovedností a nástrojov a totálna finančná závislosť od centrálnej vlády. Samosprávy sa musia začať venovať hospodárstvu, musia byť finančne závislé na miestnom rozvoji. To je skutočná subsidiarita, nie vykonávanie pridelených kompetencií.

3. Centrálna vláda by sa musela zamerať na národné priority, ich riadenie a financovanie, a samosprávam by musela ponechať všetky miestne priority. Z potrebného rozdelenia priorít vyplýva deľba nástrojov, zodpovedností a (generovania) financií.

4. Štát by si mal nechať národné priority ako je zahraničná politika, obrana, bezpečnosť, nosná infraštruktúra a národné odvetvové stratégie. Všetko ostatné by malo prejsť na samosprávy – regióny a obce. Z malých obcí by mali prejsť mnohé kompetencie na veľké obce (mestá) a okresné úrady – ale to závisí aj od toho, či na Slovensku začne reálna digitalizácia.

5. Je zrejmé, že tak, ako sú dnes definované úlohy a nástroje samospráv a okresov, ich je príliš veľa. Sú nevyhnutne neefektívne a neúčinné, lebo buď nemajú kapacity, financie, alebo nástroje na plnenie prirodzených očakávaní svojich obyvateľov. Vlády ani reformátori však nemajú záujem o svojich návrhoch diskutovať, čo je na škodu. Štát by mal konsolidovať svoje rôzne regionálne rezortné kancelárie v okresných úradoch, posilniť ich rozhodovacie právomoci a dožadovať sa ich výsledkov.

Ak by sme mali skutočnú digitalizáciu, ktorá by zjednodušila život obyvateľov, počet okresných úradov by pokojne mohol klesnúť na polovicu – ani dnes nemajú rovnaké úlohy. Pri samosprávach sa zdá, že v zásade máme dve riešenia: ísť na systém aglomerácií, čiže krajských a okresných miest, ktoré by mali právomoci voči obciam na svojom území, alebo medzi štát a mestá nominovať regióny ako skutočné miestne vlády. Na počte až tak nezáleží, obidva modely by vychádzali zo základnej poučky OECD – mestá sú motormi hospodárskeho rastu. Asi je aj chybné začínať reformu číslami a nie myšlienkami.

6. Krok za krokom. Na prvom mieste treba vychádzať z toho, že nedelíme súčasné kompetencie, ich tvorbu a vykonávanie a zodpovedajúce funkcie medzi strany, ale chceme podporiť hospodársky rozvoj štátu jeho lepším riadením. Ak by sme sa dohodli na východiskách, mohli by sme postupovať ďalej. Museli by sme sa poučiť zo zahraničia – podobne, ako v prípade využívania eurofondov. To by si však vyžadovalo veľkú sofistikovanosť politikov a vedúcich úradníkov.

Tomáš Boháček, analytik 365.bank

1. Áno, Slovensko v súčasnosti potrebuje hĺbkovú reformu verejnej správy, a to akútnejšie než kedykoľvek predtým, ak si má udržať konkurencieschopnosť v Európskej únii a zabezpečiť udržateľný rast. Dnes je systém fragmentovaný s vysokou mierou mzdových a administratívnych nákladov, čo spôsobuje neefektívnu alokáciu daní od občanov a vytvára priestor pre negatívne sprievodné javy, vrátane korupcie.

2. Predovšetkým problém spočíva v extrémnej fragmentácii lokálnej samosprávy s takmer 3 000 obcami, z ktorých väčšina má menej ako 1 000 obyvateľov, čo generuje neefektívnosť a zvyšuje administratívne náklady na obyvateľa.

K tomu sa pridáva pretrvávajúca politizácia štátnej služby a nedostatočná digitalizácia, kde Slovensko stále vykazuje nízku úroveň digitálnych zručností u občanov v porovnaní s priemerom EÚ, čo bráni plnému využívaniu potenciálu e-Governmentu, a to napriek nedávnej novele zákona o informatizácii verejnej správy.

3. Aby sme reformu samospráv mohli považovať za dostatočnú, je nevyhnutné posilnenie finančnej autonómie obcí a VÚC prostredníctvom vyššieho podielu na daniach a vlastných príjmoch, presun a jasné definovanie kompetencií zo štátu na samosprávy s adekvátnym financovaním a zodpovednosťou, optimalizácia štruktúry (napr. spájaním obcí) pre zefektívnenie ich fungovania, zvýšenie transparentnosti a participácie občanov na rozhodovaní, a v neposlednom rade aj reforma vzťahov so štátnou správou pre odstránenie duplicít.

Bez týchto systémových zmien by reforma len ťažko dosiahla svoj cieľ, ktorým je silnejšia a efektívnejšia miestna správa slúžiaca predovšetkým občanom.

4. Pre úspešnú reformu samospráv je kľúčové decentralizovať kompetencie zo štátu na samosprávy, predovšetkým v oblastiach, ako sú školstvo (regionálne stredné školy), zdravotníctvo (primárna starostlivosť a menšie regionálne nemocnice), sociálne služby, regionálny rozvoj a územné plánovanie a regionálna doprava.

Tieto presuny by mali zabezpečiť efektívnejšie rozhodovanie bližšie k občanom a ich potrebám. Naopak, len veľmi obmedzene by sa mali kompetencie presúvať zo samospráv na štát, napríklad pri zjednotení niektorých špecifických registrov či prehodnotení vybraných agend preneseného výkonu štátnej správy, ak to vedie k výraznejšej efektivite a profesionalizácii. Každý takýto presun musí byť vždy sprevádzaný primeraným financovaním a personálnym zabezpečením.

5. Pokiaľ ide o ideálny počet územných celkov na Slovensku, neexistuje jednoznačná odpoveď, avšak hlavným cieľom je zvýšenie efektivity a kvality služieb. Súčasných 8 vyšších územných celkov (VÚC) je často považovaných za príliš veľa; optimálnejší počet by podľa môjho názoru mohol byť 4 až 6, čo by im umožnilo byť finančne silnejšími a prebrať viac kľúčových kompetencií zo štátu.

Z pohľadu 79 okresov, ktoré primárne plnia úlohu štátnej správy, by bolo vhodné ich počet výrazne zredukovať, napríklad na 40-50, s cieľom zefektívniť štátnu správu a optimalizovať dostupnosť služieb.

Najväčšou výzvou je takmer 3 000 obcí, z ktorých sú mnohé malé a neefektívne; namiesto presného čísla je dôležité zamerať sa na výraznú redukciu ich počtu prostredníctvom dobrovoľného spájania alebo podporovať efektívnu medziobecnú spoluprácu, aby boli schopné samostatne zabezpečovať základné služby a rozvoj. Celkovo by ideálna reforma smerovala k silnejším a menej početným VÚC, zefektívnenej štátnej správe na úrovni okresov a konsolidácii obecnej úrovne, čo by v konečnom dôsledku zlepšilo kvalitu života občanov.

6. Strategicky, ale citlivo – pri krajoch (VÚC) by štát mal primárne vytvoriť legislatívny rámec a motivujúce finančné stimuly pre dobrovoľné zlučovanie, podporené odbornými štúdiami a verejnou diskusiou, aby sa preukázali benefity väčších a efektívnejších celkov.

V prípade okresov, ktoré sú štátnymi úradmi, má štát väčšiu možnosť optimalizovať ich sieť zlúčením a transformáciou na základe analýzy agend, pričom kľúčovú rolu zohráva masívna digitalizácia služieb a vytváranie funkčných spádových centier. Najnáročnejšie je znižovanie počtu obcí, kde je nevyhnutná najmä dobrovoľnosť – štát musí ponúknuť mimoriadne silné finančné bonusy a legislatívne zjednodušenia pre spájanie, alebo intenzívne podporovať medziobecnú spoluprácu (združovanie služieb) ako alternatívu, aby sa zvýšila ich kapacita a efektivita bez straty lokálnej identity.

Kľúčom k úspechu je nebyť direktívny, ale predstaviť preukázateľné výhody pre občanov, ktorým má samospráva slúžiť. Časový horizont skutočne efektívnej reformy tu podľa môjho názoru bude dlhý a môže trvať aj 10 rokov. Ak sa však s procesom nezačne, náklady a netransparentnosť sa budú s pribúdajúcim časom umocňovať.

Róbert Frimmel, Samosprávne kraje Slovenska (SK8)

1. Na tom, že ju potrebuje, sa dlhodobo zhoduje nielen odborná verejnosť, záujmové združenia územnej samosprávy SK8, ZMOS a ÚMS, ale prakticky už aj všetky relevantné politické strany a politickí aktéri. Súčasný model verejnej správy mal byť pôvodne len dočasným stavom, za ktorým mali nasledovať ďalšie decentralizačné a racionalizačné rozhodnutia. Je ďaleko za horizontom svojej životnosti a bez zásadných modernizačných zmien je bariérou doručovania kvalitných služieb pre občanov a brzdou miestneho a regionálneho rozvoja.

Očividných dôvodov prečo je nespočet, no snáď najmarkantnejším dokladom je frustrujúca skutočnosť prakticky nulového posunu v riešení neospravedlniteľne veľkých regionálnych rozdielov v kľúčových sociálno-ekonomických ukazovateľoch.

Prakticky za celé obdobie existencie Slovenskej republiky sme sa v tomto výrazne nepohli. Skúsenosť štátov, ktoré výzvy miestneho a regionálneho rozvoja zvládli výborne alebo aspoň dobre, potvrdzuje, že funkčným riešením je verejná správa usporiadaná na dôslednom uplatnení princípov subsidiarity, primeranej finančnej autonómie, predvídateľnosti legislatívneho prostredia a inštitucionálnej stabilite. Slovensko je však od tohto ideálneho stavu ďaleko a podľa porovnávacích štúdií (napr. OECD) stále relatívne veľmi centralizovaná krajina.

2. Uvedieme tri. Po prvé, v disproporcii medzi rozsahom úloh, ktoré na samosprávy preniesol štát, a veľkosťou finančných zdrojov, ktoré štát samosprávam určil na ich zabezpečenie. Hoci podľa Ústavy SR možno na obec a vyšší územný celok preniesť výkon určených úloh miestnej štátnej správy, len ak náklady takto preneseného výkonu štátnej správy uhrádza štát, v skutočnosti sa tak v mnohých prípadoch nedeje.

Samosprávy sú tak nútené na tieto prenesené úlohy štátu vynakladať svoje vlastné obmedzené zdroje, ktoré potom logicky chýbajú pri zabezpečovaní miestneho a regionálneho rozvoja.

Po druhé, v nedostatočnej legislatívnej ochrane legitímnych záujmov samosprávy pred nekoncepčnými, častokrát len politicky motivovanými, zásahmi do fungovania samospráv.

Ako príklad pripomenieme návrh časti poslancov v parlamente na zvýšenie odpočítateľnej položky základu dane z príjmov fyzických osôb. Návrh, ktorý znamenal obrovský výpadok príjmov samospráv, bol predložený bez riadneho legislatívneho konania, bez konzultácie a schválený napriek zásadnému nesúhlasu samospráv.

Po tretie, je to mimoriadna rozdrobenosť miestnej samosprávy, ktorá výrazne limituje reálne možnosti miestneho rozvoja a zabezpečovania rovnakej kvality služieb občanom na celom území Slovenska. Jedným z dôsledkov je potom napríklad aj nepriaznivý fenomén „vyľudňovania“ niektorých regiónov, pričom jedným z princípov regionálnej politiky a sociálnej súdržnosti by malo byť naopak právo „zostať“ (right to stay / right to remain).

3. Združenie Samosprávne kraje Slovenska (SK8) spolu so Združením miest a obcí Slovenska (ZMOS) aktuálne pripravuje koncepčný pozičný dokument, ktorý práve tieto nevyhnutné zmeny pomenuje. Jeho zverejnenie je plánované na jeseň tohto roka.

Nebudeme teraz predbiehať, ale určite jedným z atribútov bude, aby akákoľvek zmena nebola pripravovaná od „zeleného stola“, ale v súlade s Európskou chartou miestnej samosprávy, ktorej je Slovensko signatárom, teda v spolupráci so zainteresovanými reprezentatívnymi záujmovými združeniami miestnej a regionálnej samosprávy.

4. Zo štátu na samosprávy by mali prejsť najmä tie kompetencie, ktoré si vyžadujú znalosť miestneho alebo regionálneho kontextu, a ktoré môžu byť efektívnejšie spravované bližšie k občanovi. Reforma teda nemá byť len o „presune úloh“, ale najmä o ich racionálnom a efektívnom rozdelení medzi jednotlivé úrovne verejnej správy.

5. Počet vyšších územných celkov nie je zásadný problém. Súčasný model ôsmich krajov je z pohľadu rozlohy aj počtu obyvateľov funkčný, no k optimálnemu fungovaniu je potrebné posilnenie kompetencií aj financovania.

6. Každé znižovanie počtu územných jednotiek musí byť podložené odbornými analýzami, dátami a zapojením verejnosti. Nemožno ho robiť direktívne ani politicky účelovo. Pri okresoch je možné napríklad pristúpiť k ich zániku ako správnej vrstvy a ich kompetencie presunúť na kraje, čím by sa eliminovala duplicita a zvýšila efektivita správy.

V prípade obcí je viacero možností, od úplnej dobrovoľnosti v združovaní obcí a medziobecnej spolupráce až po riadený proces na báze stanovenia parametrov funkcií, ktoré by každá obec mala byť schopná pre svojich obyvateľov zabezpečovať. Kľúčovým faktorom by mala byť kvalita služieb pre občana, nie administratívna mapa. Všetky zmeny by mali byť realizované postupne, transparentne a s rešpektom k miestnym špecifikám. A samozrejme až ako výsledok procesu, na ktorom budú obce a ich záujmové združenia môcť reálne participovať.