Zbaviť sa prebytku úspor bude ťažkou úlohou (názor Martina Wolfa)

Článok pôvodne vyšiel v denníku Financial Times. Ďalšie články nájdete tu.

Martin Wolf je hlavným ekonomickým komentátorom Financial Times.

„Konzum je výlučným cieľom a pohnútkou všetkej produkcie,“ učí nás Adam Smith. Je ťažké vymyslieť, aký iný zmysel by výroba mohla mať. Spotreba musí byť aj pohnútkou medzinárodného obchodu. Čo sa však udeje, ak tomu kľúčoví hráči zdanlivo neveria? Svetové hospodárstvo sa pokazí.

Musíme začať tvrdením, ktoré je základom ekonómie Johna Maynarda Keynesa: realizovaná spotreba mobilizuje potenciálne úspory. Ako ďalej argumentoval, neexistuje dôvod nazdávať sa, že k tejto spotrebe dôjde prirodzene. Nazval to „paradoxom sporovlivosti“. Udržanie vysokých úrovní produkcie si môže vyžadovať zásah zo strany štátu.

Nadmerné úspory už neabsorbujú investície

Štrukturálny prebytok úspor v ekonomikách ako je Čína, Nemecko a Japonsko je dnes vyvažovaný (a teda aj zmobilizovaný) nadspotrebou v krajine s najvyššou bonitou, Spojených štátoch, a v menšej miere v Británii. Čísla sú ohromujúce. Len tieto tri ekonomiky mali v roku 2024 prebytok v bilancii bežného účtu vo výške 884 miliárd dolárov (780 miliárd eur).

Prebytky v top 10 krajinách dosahovali 1,568 bilióna dolárov (1,383 bilióna eur). Prebytky môžu existovať iba vtedy, ak existujú deficity. Spojené štáty teda vykazovali deficit na bilancii bežného účtu vo výške 1,134 bilióna dolárov (jeden bilión eur), s dodatočným príspevkom 123 miliárd dolárov (108,5 miliárd eur) od Británie. Zvolenie Donalda Trumpa je čiastočne dôsledkom tejto skutočnosti.

Zvláštne však je, že nadmerné úspory z prebytkových krajín nie sú absorbované investíciami v dynamicky sa rozvíjajúcich krajinách ako to bývalo koncom 19. storočia. Namiesto toho ich vyvažuje zadlžovanie sa najbohatšej svetovej ekonomiky.

Navyše, minimálne od globálnej finančnej krízy v roku 2008 neslúžia tieto úvery na financovanie súkromného sektora, ale vlády. Pred krízou domácu spotrebu poháňala prevažne realitná bublina. Nedialo sa to výlučne v Spojených štátoch, hoci tie boli dlhodobo najväčším svetovým dlžníkom.

V prípade Británie a tiež v eurozóne sa krajiny s veľkými deficitmi v bilancii bežného účtu pred finančnou krízou zadlžovali vďaka realitným bublinám (v Írsku a Španielsku) alebo vďaka fiškálnym deficitom (v Grécku). Keď bubliny praskli a finančné systémy skolabovali, dôsledkom boli takmer všade obrovské fiškálne deficity.

Priemysel má aj politický význam

Deficitné krajiny sú celkom pochopiteľne nespokojné s takýmto usporiadaním. Áno, môžu míňať viac ako je ich agregátny príjem, ale ani zďaleka za to nie sú vďačné. Ak pre nič iné, tak preto, že krajina s veľkým obchodným deficitom spotrebuje viac obchodovateľných tovarov a služieb ako vyprodukuje. Preto je v krajinách s deficitom priemyselná výroba menšia ako v krajinách s prebytkom.

Tento fakt, na ktorý poukázal profesor na Pekingskej univerzite Michael Pettis, vysvetľuje, prečo v Spojených štátoch narastá obchodný protekcionizmus. Nech je Trumpova obchodná vojna akokoľvek chaotická a iracionálna, jej pôvod nie je ťažké odhaliť: na priemyselnej výrobe záleží tak politicky, ako aj ekonomicky.

Bohužiaľ, tento stav nie je výhodný ani pre krajiny s prebytkom úspor, čoho príkladom je Japonsko. Pod tlakom Spojených štátov a v snahe znížiť prebytky v bilancii bežného účtu v 80. rokoch, zaviedlo ultrauvoľnenú monetárnu politiku, ktorej cieľom bolo zvýšiť domáci dopyt. Výsledkom bola realitná bublina.

Keď v roku 1990 praskla, zažilo Japonsko finančnú krízu. Beztak slabý domáci dopyt vyvolal defláciu a obrovské fiškálne deficity. V podstate sa z tohto nikdy nezotavilo. Nie je preto prekvapivé, že japonský štátny dlh raketovo vzrástol zo 63 percent HDP v roku 1990 na vlaňajších 255 percent.

Priveľa dobrého škodí

Podobne musela po finančnej kríze 2008 svoje extrémne prebytky úspor odstrániť aj Čína. Po roku 2008 aj ona nafúkla obrovskú realitnú bublinu a úverovanie a investície prekvitali. Teraz zažíva dôsledky, teda slabý domáci dopyt, nízku infláciu a veľké fiškálne deficity.

Nemecko čiastočne ochránilo členstvo v eurozóne. Ale aj finančná kríza v eurozóne bola prirodzeným dôsledkom obrovských prebytkov. Zvyšok eurozóny následne riešil svoje pokrízové problémy tak, že napodobňoval Nemecko. Vyváženú externú bilanciu nahradilo vývozom kapitálu.

Najväčším problémom Trumpovho prístupu k medzinárodnej ekonomike je, že sa sústredí na symptóm, teda obchodný deficit Spojených štátov, ktorý sa snaží odstrániť nepredvídateľnými a iracionálnymi clami. Škodlivé dôsledky tohto postupu zrejme (aspoň dočasne) zmiernila nedávna dohoda s Čínou, ktorá viedla k poklesu ciel.

Ale bez makroekonomického rebalansovania budú americké obchodné deficity pretrvávať naďalej. Nevyhnutnou podmienkou je zosekanie amerického fiškálneho deficitu, ktoré musia sprevádzať zmeny politík (predovšetkým v Číne) smerom k zníženiu prebytku úspor. Úspory sú dobrá vec. Ale aj priveľa dobrého občas škodí.

© The Financial Times Limited 2025. Všetky práva vyhradené. Nesmie sa ďalej šíriť, kopírovať ani nijako upravovať. Za poskytnutie tohto prekladu je zodpovedný výlučne Ringier Slovakia Media. Spoločnosť Financial Times Limited nenesie žiadnu zodpovednosť za presnosť alebo kvalitu prekladu.

Více zde | Podnikání za 500 Kč ? – ANO